Naozaj stačí, keď budeme dokola konštatovať „aké sú tie dnešné deti nevychované?“
Na Facebooku nedávno bežal takýto text:
„Gratulujem nám všetkým, ktorí máme okolo 30-40-50 rokov. Podľa dnešných pravidiel a zákazov by sme my, deti narodené v 60-tych, 70-tych a 80-tych rokoch a skôr, nemali šancu prežiť. Naše postieľky boli maľované farbou, ktorá obsahovala olovo. Nemali sme žiadne pre deti bezpečné fľaštičky na medicínu. Žiadne poistky na dvere a okná. Keď sme išli na bicykli alebo kolobežke, nemali sme prilby. Pili sme obyčajnú vodu z hadice a nie z fliaš. Jedli sme chlieb a maslo, pili limonády s cukrom a neboli sme obézni, pretože sme stále lietali niekde vonku. Z jednej fľašky nás obvykle pilo niekoľko a všetci sme to v zdraví prežili. Niekoľko hodín sme sa morili a stavali káry zo starých, nepotrebných vecí, jazdili sme z kopca, len aby sme potom prišli na to, že sme zabudli brzdu. Až po niekoľkých „mäkkých“ pristátiach sme ju namontovali. Skoro ráno sme sa išli von hrať a prišli sme domov, až keď sa vonku rozsvietili lampy. Rodičia si užili pekné nervy, ale mobily neexistovali, takže nebolo kam volať. Nemali sme žiadne Playstation, Nintendo, eller X-box, vlastne ani televízne hry, žiadnych 99 a viac televíznych kanálov, žiadny surround – sound, počítače, chatrooms a internet. Mali sme kamarátov, boli sme vonku a vyhľadali sme si ich. Spadli sme zo stromu, porezali sa, zlomili si ruku, či nohu, vyrazili si zuby, ale nikto kvôli tým úrazom nebol žalovaný. Boli to úrazy a nikto neniesol vinu – len my! Bili sme sa, mali sme modriny, ale naučili sme sa to prehryznúť. Našli sme si hry s tenisákmi, palicami a jedli sme aj trávu(šťaveľ) . Hrali sme vybíjanú, skákali „škôlku“ a cez švihadlo, či „gumu“. Aj keď nás druhí varovali, nikdy sme si nevypichli oko. Posledných 30 rokov bolo explóziou nových nápadov. My sme mali voľnosť, ale aj zodpovednosť – naučili sme sa správať a poradiť si.“
Súhlasím do bodky. Čo z toho majú dnešné deti? Priznám sa, niekedy mi je až do plaču, ako sme dovolili zničiť im detstvo a robíme to bravúrne ďalej. Smutno mi je, ako sme dovolili toto všetko vstúpiť do našich životov nemožným spôsobom. A potom sme zrazu tak veľmi zhrození, čo z tých detí len bude! Aké sú drzé a nevychované! Ako si nevedia nič vážiť! Odrazu sa ako huby po daždi objavilo nejaké ADHD a ADD. Odrazu je obrovské množstvo hyperaktívnych detí a dospelí to znova vyriešili tým najhorším spôsobom. Vláčia deti po psychológoch, psychiatroch a tí namiesto toho, aby rodičom vysvetlili, čo je to byť rodič, deti začnú kŕmiť antidepresívami a inými utlmujúcimi liekmi. Je to celé zle!!!!!! Prestaňme hrať túto hru. Je dobré si už konečne uvedomiť, že dieťa vôbec nemusí mať najnovší a najdrahší mobil, a že absolútne sa nič nedeje, ak nemá doma všetky najnovšie výdobytky modernej techniky.
Dajte mu však prečítať nejakú knihu a zistíte, že nevie možno ani poriadne súvisle čítať. O gramatike radšej pomlčím! Nevie pomaly, že Tatry sú niekde na Slovensku, a že tu máme aj nejakú rieku Váh. Už nehovorím o tom, že dieťa nevie, kde sa asi tá rieka približne nachádza. Ako môžeme chcieť, aby si vážilo a ochraňovalo prírodu, zvieratá, keď s ním do prírody nechodíme? Má to dieťa vysvetlené, aké je dôležité, aby boli stromy zdravé a voda čistá? A takto by sa dalo pokračovať ďalej………..Deti sa vedia orientovať na internete, ale v bežnom živote prestávajú byť použiteľné.
Že sú bystré? V čom? V tom, čo teraz letí, lebo sa dobre na tom zarába? Ale čo ich duša? Čo ich city a pocity? Čo ich ľudskosť, úcta? Tie dostávajú riadne na frak. A tak tu máme nastupujúcu generáciu, ktorá už 25.tich je závislá na liekoch, pretože sú v permanentnom strese. Derú sa dopredu ako žralok za potravou. Nepozerajú doprava, doľava, vidia iba korisť. Dokedy to vydržia? Čo odovzdajú svojim deťom? A rodičia sú veľakrát sklamaní, pretože tie deti mali všetko a odvďačili sa im nedobrým spôsobom. Naozaj mali všetko? Alebo – možno mali všetko, čo sa materiálnej stránky týka, ale to, čo najviac potrebovali, nedostali do „výbavy“ vôbec alebo len v malom množstve. Preto môžu odovzdať iba to, čo dostali.
Naozaj môžu za to deti?