Jednoducho mi to nedá. Chcem o tom napísať. V ostatnom čase pozorujem, že určitý druh „slušnosti“ je vlastne na škodu. Skrýva sa totiž za ňou pretvárka, neúprimnosť, klamstvo. A toto všetko nájdete práve tam, kde by ste to hľadali najmenej. U horných „desaťtisíc“. U ľudí, ktorí sa navonok tvária ako prudkí inteligenti, s určitým spoločenským postavením. Tí sú totiž schopní pre, práve to svoje postavenie, nevidieť, nepočuť, nehovoriť. Boja sa zrejme osobného zlyhania, boja sa priznať, že nie je všetko tak, ako sa zdá. A práve toto, je z môjho pohľadu, nebezpečné. Toť nedávno som sa práve stretla s jednou klientkou. Vidím a cítim, že je nešťastná. Tá bezmocnosť, ktorú prežívala, z nej kričala nenormálne silno.
Tak som ju nechala, nech sama povie, s čím za mnou prišla. Poviem vám, ťažko sa mi to počúvalo, pretože niečo iné hovorili jej ústa a niečo iné som preciťovala ja. Celý čas som premýšľala, ako zareagujem, keď prestane hovoriť. Napadla ma jedna jediná otázka: „Ste si istá, že je to práve tak, ako mi to hovoríte?“ A túto otázku som nakoniec aj položila a uprene som sa na ňu pozrela. Chvíľu sme sa na seba pozerali. Začala plakať. A hovoriť znova – teraz už zo svojho naozajstného vnútra.
Po konzultácii, kedy sme rozobrali možné aj nemožné, som nad tou pani premýšľala. Evidentne sa jej uľavilo, že dostala zo seba toľko vecí a chce prísť znova. Lenže pre mňa to bol nielen klient. Uvedomila som si, ako ľudia prestávajú byť ľuďmi. Ako tituly, spoločenské postavenie, nejaký ten status v mieste, kde bývajú, z nich robia pokrytcov. Ako silou mocou chcú byť dokonalí. Príde však čas, kedy to jednoducho nezvládnu. Nemôžu! Ako som už veľakrát písala – nedá sa plávať proti prúdu donekonečna! Vysiluje to, oberá to neskutočne o drahocennú energiu.
Ide totiž o to, že z ľudí, ktorí takto dlhší čas fungujú, stávajú sa veľmi nedobrí ľudia – manipulátori, sebci, miestami až monštrá. Možno sa vám budú tie slová zdať silné. Nepredstavujte si žiadne filmové postavy. Predstavte si iba nešťastných ľudí (výraz monštrum je v tomto ponímaní človek, ktorý sa už nepozerá doľava a doprava a ubližuje ľuďom okolo, lebo nevie, čo so sebou). Tí ľudia nezvládajú už totiž svoju rolu, je to nad ich sily, duša tlačí niekam inam, ale oni – nemôžu alebo nevedia počúvať. Nechcime byť dokonalí, NIKTO na svete nie je dokonalý. Buďme „iba“ ľudia, ktorí majú svoje silné, ale aj slabé stránky. Nebojte sa hovoriť o tom, čo vás trápi. V tom je sila človeka, ak dokáže hovoriť aj o svojich slabostiach.
Dovolím si použiť krátky citát z piesne Petra Nagya „Zachráňte ľudí pred ľuďmi“ :
„Zachráňte ľudí pred ľuďmi, cez seba nevidia na seba.
Zachráňte ľudí pred ľuďmi, vzďaľujú sa od svojho neba.“
Prestaňme sa preto vzďaľovať od človečenstva. To sa len začnú diať potom zázraky!
