BRATISLAVA 13. novembra (PR) – „Sú chvíle, keď si myslíte, že už hlbšie padnúť nemôžete, že už nevstanete, že je všetkému koniec. A potom sú chvíle, keď vám zrazu osud dá druhú šancu, postavíte sa opäť na štartovú čiaru a je len a len na vás, ako tú šancu využijete.“ Áno, prehrávať môžete, no prehrať nie. Dokazuje to aj novinka obľúbenej slovenskej autorky Dariny Hamaroveh Životom nekráčam sama.
Životom nekráčam sama je príbeh ženy, ktorú poznačila choroba. Zákerná choroba, ktorá nemilosrdne zasahuje do mnohých rodín. Choroba, ktorá prináša bolesť a ťažké chvíle nielen trpiacemu, ale aj jeho najbližším.
Príbeh Danice je plný zložitých životných situácií. Autorka sa typickým sugestívnym spôsobom vnára do pocitov ženy, ktorej osud je už desať rokov spätý s bojom o život. Je len na nej, ako túto, asi najťažšiu životnú skúšku zvládne.
Tento román sa rodil veľmi ťažko. Námet naň nosila autorka v hlave niekoľko rokov, ale k jeho realizácii došlo až po napísaní a vydaní knihy Slzy muža, ktorá si získala priazeň mnohých čitateľov.
Podkladom pre napísanie románu Životom nekráčam sama bol rovnako ako pri knihe Slzy muža skutočný príbeh. Skutočný príbeh s autobiografickými črtami, pretože tentoraz je to životný príbeh autorky, Dariny Hamarovej.
„Myšlienka na môj životný príbeh ma prenasledovala už dávnejšie,“ tvrdí autorka. „Vlastne už počas choroby som si robila akési poznámky, písala som si svoje pocity. Pred viac než rokom som začala súčasne písať dve knihy. Životom nekráčam sama a knihu s pracovným názvom Návrat. Z každej som napísala asi 40 strán a nastalo rozhodovanie. Ktorú napísať skôr.“
Pôvodne to mal byť Návrat, pretože na Životom nekráčam sama sa Darina necítila. Spomienky, hoci aj po rokoch, bolia. Veľmi. Napokon sa rozhodla pre Životom nekráčam sama. „Pretože, keby som ju nenapísala teraz, tak by som ju asi nenapísala nikdy. Je to veľmi osobný príbeh a stál ma kopec sĺz. Aj vtedy, keď som ho žila, aj teraz,“ dodáva Darina Hamarová.
Prečítajte si úryvok z novinky Životom nekráčam sama:
Sú chvíle, keď si myslíte, že už hlbšie padnúť nemôžete, že sa už nevstanete, že je všetkému koniec. A potom sú chvíle, keď vám zrazu osud dá druhú šancu, postavíte sa opäť na štartovú čiaru a je len a len na vás, ako tú šancu využijete.
Pripadám si ako boxer v ringu. V zápase bez rozdielu váh. V jednom rohu som ja, dnes štyridsaťpäťročná žena vážiaca sotva šesťdesiat kilogramov. V druhom rohu je môj osud. Omnoho ťažší. Zvádzam s ním svoj boj. Občas dostanem poriadne po nose. Občas ma svojím úderom pošle až na podlahu ringu. Často je ten úder riadne podpásový, až mi vyráža dych. Osud nebojuje vždy fér. Prečo by mal? Veď cena za výhru je vysoká. V stávke je predsa život. Môj život. Každý ďalší úder, čo dostávam, bolí viac a viac. Nohy mám ťažké ako z olova. Napriek tomu vstávam, ruky zdvíham do výšky očí na znak, že som pripravená bojovať ďalej.
Môj boj s osudom ma naučil jedno. Nikdy, naozaj nikdy sa nevzdávať. Nikdy, naozaj nikdy si nepripustiť, že prehráte. Prehrávať môžete, no prehrať nie. Pretože neviete, kedy to ten osud zabalí a nechá vás nad ním zvíťaziť.
