BRATISLAVA 2. októbra (WBN/PR) – „Rodina, láska, priateľstvo – tri slová, ktoré ovplyvňujú naše bytie…“ Tieto slová nájdete v úvode knižnej novinky Nikdy mi nebolo lepšie od skúsenej autorky Leny Riečanskej a presne vystihujú celý príbeh o strastiach a slastiach jednej single… Určite ste aj vy zažili chvíle, keď ste si s úsmevom na tvári povzdychli – „Život je úžasný, jedinečný.“ Možno to nie je často, ale práve preto si treba uchovávať takéto okamihy v mysli čo najdlhšie. Aby sme si mohli opakovať Nikdy mi nebolo lepšie…
Príbeh s výstižným názvom Nikdy mi nebolo lepšie je o tom, ako v živote potrebujeme stretnúť lásku, ale hlavne – aké dôležité je mať v svojej blízkosti človeka, ktorý nás podrží v ťažkých chvíľach. Skutočný priateľ je ten, kto stojí pri nás, s kým sa môžeme smiať aj plakať.
Anetin postoj k životu poznačil rozchod rodičov, keď bola ešte malým dievčatkom. Aj mamina túžba po objatiach, ale najmä otcova prelietavosť vo vzťahoch s inými ženami. Keď prežijete detstvo v takom prostredí, nie je jednoduché nájsť si v dospelosti muža, ktorý by zapadal do predstáv o prijateľnom partnerovi. Ale vnútorné túžby nepotlačíš. Sú tu a nútia človeka konať živelne. Aj Anetu zaskočili. Túži po láske, podvedome ju hľadá. Možno je blízko, možno niekde ďalej, možno je konečne tento tým správnym… To keby vedela. Celý jej príbeh by bol menej zamotaný.
Anetina cesta do Ríma mení jej životný postoj a otvára nové, nepoznané…
„Žiť život je radosť, smútok, nerozvážnosť, priateľstvo, nenávisť, láska, slzy aj smiech,“ tvrdí autorka. „Ak sa toto všetko podarí niekomu správne vyvážiť, je radosť žiť. Mať po boku správnych ľudí, ktorí v pravej chvíli pomôžu, ktorí vás podržia, osušia slzy, rozosmejú vás – to je šťastie.“
Začítajte sa do úryvku z knihy Nikdy mi nebolo lepšie:
V reštaurácii to voňalo párkami, pečenými klobáskami, vajíčkami a najmä kávou. Tentoraz si aj Aneta poriadne naplnila tanier a do misky navŕšila kopec čerstvej zeleniny.
„Fíha,“ udivene zhíkla Martina. „Konečne budeš jesť ako človek,“ zasmiala sa. Chalani prišli do jedálne neskôr. Martin vtisol obom na líce bozk, Andrej len letmo pozdravil. Keď pri stole na chvíľku osameli, šepol: „Bolo to super.“
„O.K.,“ usmiala sa Aneta. Privítala jeho diskrétnosť. Keby sa ich nočné dobrodružstvo prevalilo, prepadla by sa pred Martinou od hanby.
Do miestnosti vošla vedúca zájazdu. Zastala uprostred jedálne a hlasno informovala o čase odchodu a trase dnešnej cesty. Na záver ešte dodala: „Vážené dámy, toto mi dali chyžné, našli to na chodbe na druhom poschodí. Ak niektorej z vás chýba, nech sa páči, vyzdvihnite si ju u mňa,“ zasmiala sa. Všetci pozreli jej smerom. Aj Aneta sa otočila. Skoro spadla zo stoličky. Tá baba medzi dvoma prstami držala jej krásnu červenú podprsenku. Hojdala ňou z boka na bok a provokačne pozerala na Martinu.
„Moja nie je,“ rozhodne sa ohradila Martina.
„Ani moja,“ zaklamala Aneta. Nemusela, to nikomu ani len nenapadlo.
„Musela mi vypadnúť z ruky, keď som bežala chodbou s hŕstkou svojich nedoobliekaných vecí. Nuž, to je cena za rozkoš! Nemôžem si ju predsa ísť vyzdvihnúť,“ zamýšľala sa.
Ráno jej nechýbala. Rozhodla sa obliecť si biele tričko so vzorom mačky, vytvorenej z drobných trblietavých korálikov. Preto dnes čiahla po bielej podprsenke.
„Keďže sa nikto k nálezu nehlási, zavesím ju na kreslo na druhom poschodí,“ povedala sprievodkyňa a vyšla.
„To je zákeráčka,“ polohlasne zanadávala Martina, aby ju počuli všetci dookola. „Chcela niekoho ponížiť, a nevyšlo jej to. Len nechápem, prečo pozerala na mňa?“
Netušila, že recepčná ráno klebetila, ako sa Martina a Martin do skorého rána zabávali v bare a odchádzali medzi poslednými.
Keď sa po raňajkách vracali do izby, na operadle kresla čakala podprsenka na svoju majiteľku. Anetu nutkalo nenápadne ju zobrať, ale nevedela, ako to zrealizovať. Jednak nechcela pred Martinou prezradiť svoje tajomstvo, na dôvažok za nimi kráčala partia ľudí z ich skupiny.
„Prídem si po teba,“ povedala v duchu a na inkriminovaný predmet viac nepozrela. V izbe narýchlo nabalili ruksak a ponáhľali sa do vestibulu. Podprsenka na kresle už nebola.
„No, nech niekomu dobre poslúži,“ ľútostivo si pomyslela Aneta.
