BRATISLAVA 28. marca 2019 (DJ/PR) – Je tu nový príbeh od autorky knižnej senzácie After.
Príbeh o štyroch sestrách. Každá je iná, každá má svoje predstavy o živote. A každú čaká rozhodujúce obdobie života…
Ženy z rodu Springovcov sú drzé, romantické aj teatrálne a každá z nich stratená v snoch o budúcnosti.
Meg, Jo, Beth a Amy sú sestry. Každá je iná, ale trápia ich rovnaké starosti – otec na misii v Iraku a mama skrývajúca tajomstvo. Túžia po živote, za ktorý sa nebudú musieť hanbiť, celkom iného, aký práve vedú. Pred sebou majú rok, ktorý rozhodne o ich budúcnosti.
Najstaršia Meg sa chystá vydať za dôstojníka a vstúpiť do armádnej spoločnosti ako mnohé ženy, ktoré uznáva, ak ju v rozlete nezastaví jej vášeň a reputácia.
Beth je usilovná ako včielka, ale bojí sa vychádzať z domu a hrozí sa predstavy, že nikdy nepríde na to, kto vlastne je.
Jo chce jednoducho odísť. Kiežby mohla preskočiť maturitu, pretože sníva o živote v New Yorku a kariére novinárky. Chce, aby tu po nej niečo zostalo. Nič ju nezastaví, ani láska.
Najmladšia Amy zas s obdivom hľadí na svoje sestry a učí sa od nich, ako nakladať so životom.
Venované všetkým „malým ženám“ tam vonku,
Ktoré sa snažia prísť na to, čo znamená byť ženou.
Som tu pre vás aj pre všetky vaše sestry.
Ženy z rodu Springovcov je moderná verzia slávneho románu Malé ženy od Louisy May Alcottovej. Príbeh o láske, rodine, dospievaní, ale aj vojne či tínedžerskej úzkosti. Ako napísali v Publisher´s Weekly, „zástup verných fanúšikov, ktorí ju milovali pre jej sériu After a sledovali na Wattpade, bude nadšený.“
Je to príbeh o tom, koľko lásky a cenných životných lekcií sa ukrýva v živote každého z nás. Aj keď sme sa narodili do zložitej a priam šialenej rodiny, aj keď sa životom musíme pretĺkať, vždy treba bojovať a veriť. A najdôležitejšie je, aby ste si nenechali vziať silu a nádej, ktorú máte v sebe. Nikdy a nikto vás o ňu nesmie obrať. Ukážte, že to dokážete. Ukážte, kto ste…
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Anna Toddová je autorkou medzinárodne známych bestsellerov zo série After. Časopis Cosmopolitan ju označil za „najväčší literárny fenomén svojej generácie“. Anna začala písať na platforme Wattpad. Ten eviduje od roku 2013 doteraz viac ako jeden a pol miliardy vzhliadnutí jej série After. Tlačená verzia, ktorú publikovalo vydavateľstvo Gallery Books v roku 2014, vyšla v tridsiatich jazykoch a stala sa bestellerom v mnohých krajinách.
Anna získala na jeseň 2016 na festivale New Romance ocenenie v kategórii najlepšia romantická autorka.
Začítajte sa do novinky Ženy z rodu Springovcov:
„Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce,“ vyhlásila Jo sediaca na koberci pri nohách svojej staršej sestry Meg. Dlhé hnedé vlasy mala ako vždy neposlušne rozcuchané. Moje silné dievča. Jediné, čo neokupovalo kúpeľňu hodiny. Jemnými prštekmi s čiernym lakom na nechtoch, čo sa miestami už odlupoval, sa hrala s behúňom pod zloženými nohami. Ručne šitý červeno-čierny koberec bol kedysi žiarivý a krásny. Spomenula som si na deň, keď ho môj manžel poslal do Texasu zo svojho predošlého vojenského postu z Kandaháru v Afganistane.
V hlave mi znie drsný hlas vedúcej združenia manželiek, manželky člena jednotky, aby som používala správnu vojenskú terminológiu: FOB môjho manžela v Afganistane, teda vysunutá základňa. Určite by dodala, že ide o najväčšiu základňu v Afganistane. Denise som bola vždy tŕňom v oku. Komentovala dokonca aj ten koberec. Povedala, že to mal poslať na základňu a neplatiť poštovné.
Mojim dievčatám to bolo jedno. Od začiatku ten koberec rovnako ako ja zbožňovali. Keď som otvorila balík od ich otca, ktorý bol posledných osem mesiacov na opačnom konci sveta, dievčatá – najmä Jo – boli nadšené. Mali pocit, že vlastnia kultúrny poklad z ďalekej exotiky. Meg sa potešila, že náš jednoduchý príbytok zdobí luxusný ručne tkaný kúsok. Bola z dcér tá najmaterialistickejšia, ale vedela som, že pri správnom vedení premení svoju lásku k drahým a žiarivým veciam na niečo, čím naplní svoj život a pomôže okoliu. Amy bola primladá, aby sa tým kobercom nejako extra zaoberala, a Beth, samozrejme, vedela, že koberec dorazí, lebo ocko vedel, že ona bola jediná Springovka, čo dokázala udržať tajomstvo. Učila sa z domu, takže Frank vedel, že naň dá pozor. Neskôr mi vysvetlil, že balík poslal domov preto, aby nás prekvapil, a nemuseli sme si poň ísť na základňu. Nie som si istá, či by to Denise pochopila, keby som jej to takto podala.
V poslednom čase náš krásny koberec už nebol taký krásny. Špinavé ťažké topánky ho postupne zošúchali a farby sa spojili do súvislej hnedej. Snažila som sa ho vyčistiť, ale jednoducho sa už nedal zachrániť.
Aj tak sme ho nekonečne milovali.
„V New Orleanse by mal napadať sneh. To mi pripadá vianočne,“ povedala Meg a prstami si prehrabla hnedé vlasy. Už ich mala takmer po plecia. Vysvetľovala Jo, ako si spraví ombre účes s blond končekmi a tmavými korienkami. V ten rok bola veľká zima, často bola poľadovica, a takmer každý deň blokovala jedinú hlavnú cestu v našom meste autonehoda. Tabuľa pred našou vojenskou základňou, na ktorej sa počítali dni od poslednej smrteľnej autonehody, sa skoro každý deň vynulovala. Najvyššie číslo na tabuli vo Fort Hoode bolo šesťdesiatdva.
Ráno sa nezdalo také chladné, ako hlásili v správach na Channel 45. Rozmýšľala som, či dnes príde moja sestra, alebo sa vyhovorí na počasie. Vždy si našla nejakú výhovorku. Jej manžel slúžil s mojím a všetci vedeli, čo sa u nich doma deje. Vtipkoval s ďalšími vojakmi o jej postave, či o tom, ako sa pred mesiacom vyspal s nejakou medičkou.
„Už volala teta Hannah?“ opýtala som sa dievčat.
Jedine Beth sa na mňa pozrela a odpovedala: „Nie.“
Odkedy sme sa minulé leto presťahovali do Fort Cyprusu, Hannah sa stihla dva razy zasnúbiť, raz zosobášiť, a čoskoro sa aj rozvedie. Milovala som svoju mladšiu sestru, ale nepovedala by som, že by ma jej prisťahovanie bližšie k mestu pred pár mesiacmi nejako rozrušilo. Cez víkendy pracovala v malom bare Spirits na Bourbon Street. Podávali tam miešané drinky a chutné sendviče. Výborne sa jej hodila rola barmanky.
„Príde?“ opýtala sa Jo od dverí.
Zahľadela som sa do jej svetlohnedých očí. „Neviem. O chvíľu jej zavolám.“
Amy si pre seba čosi zahundrala a ja som sa zadívala na vypnutú televíziu.
Nechcela som sa s dcérami rozprávať o dospeláckych veciach. Chcela som, aby ostali čo najdlhšie deťmi, ale zároveň aby veciam rozumeli. Hovorila som im o všetkom, čo sa okolo nich dialo. Diskutovali sme o aktuálnych udalostiach, o vojne. Snažila som sa im vysvetliť nástrahy a radosti života ženy, ale čím boli staršie, tým to bolo ťažšie. Musela som im vysvetliť, že chlapci a muži to majú v živote občas jednoduchšie, aj keď to tak nemá byť. Naučila som ich brániť sa, ak by im niektorý z chlapcov alebo mužov chcel ublížiť. Byť matkou štyroch dievčat vo veku dvanásť až devätnásť rokov bol nielen jeden z najťažších záväzkov, aké som kedy mala, ale bola to aj jedna z najdôležitejších vecí v mojom živote. Nechcela som, aby si ma pamätali len ako manželku vojaka. Zostanú po mne štyri spoľahlivé, zodpovedné a schopné ženy, ktoré pripravím do tohto sveta.
Mala som silný zmysel pre povinnosť. Ak už nič iné, chcela som, aby boli hrdé, silné a srdečné.
Meg bola naša rodinná princezná. Naše zázračné dieťa. Dočkali sme sa jej po dvoch nepodarených pokusoch a na svet dorazila večer na deň svätého Valentína. Niežeby sme s Frankom práve na nejakej romantickej večeri popíjali desaťdolárové poháre vína Yellow Tail merlot. Namiesto toho bol Frank v práci a snažil sa nezaspať. Každú hodinu musel ísť na pochôdzku po kasárňach (PK, ako by poznamenala Denise).
Neznášal túto službu rovnako ako dievčatá, ale musel ju raz do mesiaca povinne absolvovať. Štyrikrát som telefonovala jeho posádke, kým niekto konečne zdvihol a poslal po môjho manžela. Dorazil domov vo chvíli, keď sa už tie kontrakcie nedali vydržať. Rýchlo ma natlačil do auta. Mysleli sme si, že malá sa narodí rovno v našom Chevrolete Lumina ročník 1990. Dívala som sa na chlpaté kocky zavesené na spätnom zrkadle. Pozorovala som, ako sa sem a tam hompáľajú a snažila som sa nevnímať zápach marlboriek, čo Frank v aute fajčil, kým sme nevedeli, že som tehotná. Frank ma držal za ruku a rozprával vtipy. Snažil sa ma rozosmiať. Od smiechu mi stekali po lícach slzy a bála som sa, aby som neocikala chlpaté čierne poťahy. Vtedy sme boli takí odviazaní.
Kým sme dorazili do nemocnice, pôrod už tak pokročil, že som nemohla dostať epidurálku, a kým teda Megan s krikom dorazila na svet, ja som sa úpenlivo snažila nerevať z plných pľúc. Veď to bola len jedna noc, jeden moment. Stala som sa matkou a niečo v mojom vnútri sa zmenilo. Dovtedy rozdrobené kúsky môjho života sa pospájali do celku a tešila som sa na novú úlohu.
Nasledovala Jo. Jej pôrod zanechal na mojom tele stopy. Vzpriečila sa a odmietla svoje malé telíčko otočiť správnym smerom, takže som musela rodiť cisárskym rezom.
S Beth to šlo ako po masle, musela som tlačiť asi len pol hodiny. Jej pôrod bol rovnako pokojný ako ona, dokonca aj moje mlieko prijala oveľa rýchlejšie než ostatné.
Nakoniec nás prekvapila naša neplánovaná malá Amy počas taco utorka. Uvedomila som si, že môj žalúdok odmieta prijať ďalšie tacos napriek tomu, že zvyšok tela s tým nemá problém. Po Amy som poprosila lekárku, aby sa postarala o to, aby sme už nezažili žiadne ďalšie prekvapenia.
Amy bola rovnako ohnivá ako jedlo, po ktorom som tak veľmi túžila, keď som ju čakala. Hľadela som na ňu a na ostatné svoje dievčatá. Bolo ticho a ja som na chvíľu mala pocit, že Frank je doma a sedí v tom starom kresle, čo sa s nami sťahuje už od nášho prvého spoločného bytu. V mojej mysli si pospevoval s rádiom. Rád spieval a tancoval, aj keď mu to vôbec nešlo.
„Videla som na internete, že vo White Rocku znova obmedzili hudobný program,“ povedala Beth vtiahnuc ma nazad do reality.
„Ach, vážne?“ opýtala sa Meg.
„Hej, študenti majú fakt smolu. Aj predtým tam toho bolo málo, a teraz už prakticky nemajú nič. Žiadne nové nástroje, žiadne výlety. Nič.“
Amy sa so záujmom pozrela na staršie sestry.
„To vážne?“ vyprskla Jo. „Okamžite pôjdem za pani Wittovou. Je to debilina –“
„Josephine, pozor na reči,“ odsekla som, ale nespúšťala som zrak z Amy. Jo zavše nadávala, hoci tvrdila, že sa snaží ovládať. Keďže už mala takmer sedemnásť, nevedela som, čo s tým robiť.
„Prepáč, Meredith.“
Tiež ma z nejakého dôvodu začala oslovovať krstným menom.
Na druhej strane miestnosti zazvonil telefón a Amy vyskočila, že ho ide zdvihnúť.
„Kto volá?“ opýtala som sa.
Amy sa zohla a zaškúlila na displej. „… niečo ako banka. Národná banka Fort Cyprus.“
Stiahlo mi hrdlo. Na Vianoce? Vážne? Aj bez toho boli so svojím drzým marketingom a vysokými úrokmi poriadne mimo. Boli známi tým, že pred obchodmi a pobočkami PX lovili vojakov na pekný úsmev a nesplnené sľuby o rýchlejších prevodoch od armády, len aby si u nich otvorili účet.
„Len to nechaj dozvoniť,“ prikázala som jej.
Amy prikývla a stíšila zvonenie. Pozorovala malé červené blikajúce svetlo na telefóne, až kým neprestalo svietiť, a potom sa opýtala: „Kto nám volá z banky?“
Zapla som televízor.
„Aký film si pozrieme?“ prerušila ju Meg. „Vyberám si…“ Prstami s nalakovanými nechtami prešla po polici s dévedéčkami, čo mala pri nohách, a poklepala na jedno. „Čo tak Kruh?“
Bola som Meg vďačná za zmenu témy. Meg vždy odhadla ľudí a polopravdami ich dokázala rozptýliť, uchvátiť a odzbrojiť.
„Neznášam Kruh,“ zakňučala Amy a prosebne sa na mňa pozrela.
Vôbec nebolo vtipné, keď Meg obliekla Jo ako to dievča z filmu, čo sa vyškriabe zo studne. Vôbec som sa nesmiala. Dobre, možno trošku, ale aj tak som bola rozčúlená, že moje staršie dcéry tú najmladšiu takto potrápili.
„Ozaj?“ Jo sa opýtala strašidelným hlasom, ktorým sa snažila sestru vyľakať a načiahla sa, aby Amy pošteklila na boku. Tá sa hneď odtiahla.
„Prosím, mami, povedz Meg, že nechceme pozerať Kruh!“ Amy ma potiahla za tepláky.
„A čo tak Kľúč?“ navrhla Beth. Bol to jej obľúbený film. Beth zbožňovala všetko s Kate Hudsonovou a už len vďaka bývaniu na okraji New Orleansu bol ten film ešte strašidelnejší.
„Jo, čo by si chcela vidieť?“ opýtala som sa.
Jo podišla k stojanu s dévedéčkami, pričom Amy zhíkla, pretože jej Jo stúpila na prsty na nohách.
„Smrtonosný výlet alebo…“ Chytila do ruky Interview s upírom.
Zamyslela som sa, že asi som super mama, pretože dievčatám sa páčia rovnaké filmy ako mne. Interview s upírom bol môj obľúbený film už dobrých dvadsať rokov. Anne Ricová je dodnes jediná autorka, ktorej knihy som dočítala do posledného písmenka.
Meg tichým hlasom poznamenala: „Ten film mi pripomína Rivera…“
Už len to meno vo mne vyvolalo pocit ako na kolotoči, našťastie ma však rozptýlila záľuba mojich dievčat dramatizovať udalosti. Amy rýchlo vstala, vytrhla Jo film z rúk a hodila ho pod vianočný stromček. Jo mimovoľne skríkla „Hej!“ a Meg poslala Amy vzdušný bozk.
„Volá John!“ zvolala Meg a zmizla, skôr než sa jej mobil poriadne rozozvučal.
„Tak teda Smrtonosný výlet,“ povedala Jo a zobrala zo stolíka ovládač.
Kým sa Jo hrala s DVD prehrávačom, Amy odbehla do kúpeľne a Beth zmizla v kuchyni. V dome bolo až na pípanie mikrovlnnej rúry ticho. Ozývalo sa len jej jemné bzučanie, kým sa v nej pripravovalo jedlo. V našej domácnosti zvyčajne nepanoval takýto pokoj. Keď bol Frank doma, ozývala sa u nás hudba a on sa smial, pospevoval si… hocičo.
Ticho v našej domácnosti určite dlho nevydrží a ja som si nebola istá, či oň chcem prísť, no užívala som si ho. Zavrela som oči a o chvíľu som začula pukot pukancov a zacítila som jemnú vôňu masla.
Milan Buno, literárny publicista
