BRATISLAVA 15. mája 2018 (DJ/PR) – Jojo Moyesová si získala milióny verných čitateľov po celom svete, vrátane Slovenska. Píše kvalitné ženské romány a novinka Zakázané ovocie sem určite zapadne. Ako povedala kedysi Virginia Woolfová, „každý má v sebe vlastnú minulosť ako stránky zatvorenej knihy, ktorú pozná naspamäť a jeho priatelia si môžu prečítať iba jej názov.“
Príbeh nás zavedie do ospalého prímorského mestečka Merham, ktoré neponúka v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia veľa vzrušenia. Aspoň v očiach mladej Lottie a Celie, ktoré vyrastajú v jednom dome takmer ako sestry.
Keď sa do Arcadie, veľkolepého sídla v štýle art deco, nasťahuje skupina bohémov, Lottie a Celiu priláka ich alternatívny spôsob života, taký poburujúci pre miestnych obyvateľov. Lenže to, čo sa v dome stane, má napokon tragické a trvalé následky pre všetkých.
Teraz, takmer po päťdesiatich rokoch, Arcadiu renovujú a znova vyvoláva u Merhamčanov silné emócie. Ako sa dom prebúdza k životu, prebúdzajú sa aj tajomstvá pochované pred mnohými rokmi.
A vynára sa otázka – môže človek uniknúť pred svojou minulosťou?
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:
Zakázané ovocie je pohodové čítanie, ktoré sa odohráva spočiatku v minulosti, kedy sledujeme ospalé mestečko a dve kamarátky. Potom sa presunieme do súčasnosti, aby sme zistili, že všetko, čo robíme, zanecháva stopy…
Jojo Moyesová písala desať rokov pre britský denník The Independent. Istý čas strávila v Hongkongu ako dopisovateľka novín Sunday Morning Post.
V roku 2002 jej však vyšiel prvý román Shelterinf Rain a od tých čias sa živí ako spisovateľka na voľnej nohe. Je autorkou vyše desiatky románov, jej doménou sú predovšetkým romantické príbehy, ktoré sa však vyhýbajú klasickým žánrovým klišé a za ktorými sa skrýva vážnejší podtext.
Každá nová kniha sa umiestňuje na popredných miestach európskych i amerických rebríčkov bestsellerov. Jej diela preložili do jedenástich jazykov. Je jednou z mála autoriek, ktoré dva razy získali za svoje knihy ocenenie Romantický román roka.
Začítajte sa do novinky Zakázané ovocie:
ČASŤ PRVÁ
Jeden
Freddie znova vracal. Tentoraz jasne trávu, trčala spenená v smaragdovej mláčke pri vysokom bielizníku, niektoré steblá ani neboli porušené.
„Koľko ráz ti to mám hovoriť, trdlo?“ zvolala Celia. Práve stúpila do mláčky v letných sandáloch. „Nie si kôň.“
„Ani krava,“ dodala Sylvia od kuchynského stola. Starostlivo lepila obrázky domácich spotrebičov do výstrižkového albumu.
„Nijaké zviera. Mal by si jesť chlieb, nie trávu. Tortu. Normálne potraviny.“ Celia si vyzula topánku, držala ju v prstoch nad kuchynským drezom. „Fuj, si nechutný. Prečo to stále robíš? Mami, povedz mu. Mal by to aspoň po sebe odpratať.“
„Utri to, Frederick môj zlatý.“ Pani Holdenová sedela v kresle pri kozube a hľadala v novinách, kedy budú v televízii vysielať Dixon z Dock Greenu. To jej poskytovalo náhradu, odkedy pán Churchill rezignoval. Ale aj od posledných problémov s manželom. Samozrejme, zmienila sa iba o pánu Churchillovi. Povedala Lottie, že ona a pani Antrobusová doteraz pozerajú všetky epizódy, ten program je jednoducho skvelý. Ale ona a pani Antrobusová ako jediné obyvateľky Woodbridge Avenue vlastnili televízor a s radosťou rozprávali svojim susedom, aké úžasné sú takmer všetky programy.
„Odprac to, Freddie. Fuj! Prečo ja mám brata, ktorý žerie žrádlo určené zvieratám?“
Freddie sedel na dlážke pri kozube, v ktorom sa nekúrilo, a chodil malým modrým nákladiakom hore-dolu, nadvihujúc rožky na koberci. „To nie je zvieracie žrádlo,“ zamrmlal spokojne. „Boh povedal, aby sme to jedli.“
„Mami, teraz berie meno Božie nadarmo.“
„Nemal by si hovoriť Boh,“ vyhlásila Sylvia rázne a prilepila obrázok mixéra na ružový papier. „Zrazí ťa na zem.“
„Som si istá, že Boh nespomínal trávu, Freddie môj zlatý,“ povedala pani Holdenová roztržito. „Celia moja drahá, mohla by si mi podať okuliare? Tuším tie noviny tlačia čoraz menším písmom.“
Lottie trpezlivo stála pri dverách. Prežila dosť únavné popoludnie a túžila čím skôr sa dostať von. Pani Holdenová trvala na tom, aby jej ona a Celia pomohli upiecť snehové pusinky na predaj v cirkevnom spoločenstve, hoci obe dievčatá pečenie neznášali, a Celii sa po desiatich minútach podarilo uliať, vyhlásila, že ju bolí hlava. Takže Lottie musela počúvať lamentovanie pani Holdenovej nad bielkami a cukrom a predstierala, že nevidí, ako nervózne šermuje rukami a v očiach má slzy. Tie hrozné pusinky boli teraz konečne upečené a uložené v dózach na mastnom papieri a, čuduj sa svete, Celiina bolesť hlavy akoby zázrakom pominula. Celia si obula sandál a naznačila Lottie, že už idú. Prehodila si cez plecia sveter a narýchlo si v zrkadle prihladila vlasy.
„Tak kam idete, dievčatá?“
„Do kaviarne.“
„Do parku.“
Celia a Lottie to povedali naraz, potom na seba vyplašene pozreli, akoby si to navzájom vyčítali.
„Ideme aj tam, aj tam,“ vyhlásila Celia rázne. „Najprv do parku, potom na kávu.“
„Budú sa pusinkovať s chlapcami,“ ozvala sa Sylvia, ešte vždy sklonená nad albumom. Strčila si koniec vrkoča do úst. Podchvíľou si ho vyťahovala hodvábne mokrý.
„Mmmmmmmmua. Fuj! Cmuk-cmuk.“
„Nepite veľa kávy. Dobre viete, že z toho musíte chodiť na záchod. Lottie, srdiečko, daj pozor, aby Celia nepila veľa kávy. Najviac dve šálky. A o pol siedmej nech ste nazad.“
„Na hodine náboženstva sme sa učili, že zem sa o nás postará,“ Freddie zdvihol pohľad.
„A vidíš, zjedol si trávu a bolo ti zle,“ podotkla Celia. „Nemôžem uveriť, že ho nevieš donútiť, aby to po sebe upratal, mami. Jemu sa všetko prepečie.“
Pani Holdenová si vzala okuliare, pomaly si ich dala na nos. Tvárila sa ako človek, ktorému sa len tak-tak darí udržať sa na hladine rozbúreného mora a tvrdí, že je na suchej zemi, hoci očividne nie je. „Freddie, choď povedať Virginii, aby priniesla handru. Dobrý chlapec! A ty, milá Celia, sa netvár tak zhrozene. Lottie, naprav si blúzku, srdiečko. Vyzeráš čudne. Tak teda, dievčatá, dúfam, že nejdete obzerať tú novú paniu, však nie? Nechceme, aby si myslela, že obyvatelia Merhamu sú nejakí dedinčania a len postávajú s otvorenými ústami.“
Na chvíľu zavládlo ticho – Lottie videla, ako Celii zružoveli uši. Ona ich nemala ani trochu teplé, za tie roky sa naučila hocičo zapierať aj pred tvrdšími ľuďmi. „Z kaviarne pôjdeme rovno domov, pani Holdenová,“ vyhlásila Lottie rázne. Samozrejme, mohlo to znamenať čokoľvek.
—
Bol to deň veľkého rozruchu, ľudia prichádzali sobotnými vlakmi z Liverpool Street, iní, len o niečo menej bledí, sa neochotne vracali do mesta. V takýchto dňoch po chodníkoch chodili chlapci a tlačili narýchlo zmontované drevené vozíky dovysoka naložené kuframi. Za nimi kráčali vyčerpaní muži v pekných letných oblekoch, držali pod pazuchu manželky a tešili sa, že za pár pencí môžu začať každoročnú dovolenku ako králi. Alebo aspoň nemusia vláčiť svoje kufre do hotela.
Takže ten príchod takmer nikto nevidel a nehovoril o tom. Pravda, okrem Celie Holdenovej a Lottie Swiftovej. Sedeli na lavičke v mestskom parku s výhľadom na štvorkilometrové nábrežie a fascinovane hľadeli na sťahovacie auto, zelenú kapotu bolo pod borovicami ledva vidieť, ligotala sa v popoludňajšom slnku.
Pod nimi sa doľava ťahali vlnolamy ako tmavé zuby na hrebeni, odliv sa valil po mokrom piesku, drobné postavičky čelili nezvyčajne silnému vetru. Neskôr sa dievčatá zhodli v názore, že príchod Adeline Armandovej sa takmer rovnal príchodu kráľovnej zo Sáby. Teda, keby sa kráľovná zo Sáby rozhodla prísť v sobotu počas najrušnejšieho týždňa mernhamskej letnej sezóny. To znamenalo, že všetci ľudia – pani Colquhounsová, Alderman Elliottovci, domáce panie z Parade a im podobní –, na ktorých sa normálne dalo spoľahnúť, že posúdia extravagantné spôsoby nových príchodzích s plnými nákladnými autami kufrov, s veľkými obrazmi, na ktorých neboli portréty členov rodiny ani cválajúce kone, ale veľké farebné machule namaľované bez nejakej predlohy, množstvo kníh a artefaktov, očividne zahraničných, nestáli mlčky pri bránkach a nepozorovali vytrvalú procesiu, ktorá mizla v dome na nábreží postavenom v štýle art deco, dlho neobývanom. Stáli v rade u mäsiara na Marchant Street alebo sa ponáhľali na stretnutie spolku majiteľov penziónov.
„Pani Hodgesová vravela, že pochádza z kráľovskej rodiny. Maďarskej alebo akej.“
„To nemyslíš vážne.“
Celia hľadela na priateľku s vyvalenými očami. „No vážne. Pani Hodgesová sa rozprávala s pani Anstyovou, ktorá pozná právnika alebo koho, kto mal na starosti dom, a skutočne je to nejaká maďarská princezná.“
Dolu pod nimi si rodiny uchmatli kúsky pláže, rozdelili si ich medzi sebou a teraz sedeli za pásikavými vlnolamami alebo sa uchýlili pred búrlivým morským vetrom do plážových chatiek.
„Armandová nie je maďarské meno.“ Lottie zdvihla ruku, aby jej vlasy prestali liezť do úst.
„Ach! A to ako vieš?“
„Je to blbosť, nemyslíš? Čo by maďarská princezná robila v Merhame? Určite by sa radšej usadila v Londýne. Alebo na Windsorskom hrade. Nie v tejto ospalej diere.“
„Určite nie v tvojich končinách Londýna,“ poznamenala Celia opovržlivo.
„Nie,“ pripustila Lottie, „nie v mojich končinách Londýna.“ Z Lottiných končín Londýna nepochádzal nikto zaujímavý. Východné predmestie bolo obstavané narýchlo vybudovanými továrňami, z jednej strany stáli chrbtom k plynárňam, z druhej strany k celým hektárom nevábnych slatín. Keď ju v prvých rokoch vojny evakuovali do Mernhamu, musela sa pretvarovať, keď sa jej súcitní dedinčania pýtali, či jej chýba Londýn. A rovnako ju ohromilo, keď sa jej pýtali, či jej chýba rodina. Potom sa prestali pýtať.
Lottie sa v skutočnosti vrátila domov na dva roky pred koncom vojny a potom, po množstve horúčkovitej korešpondencie medzi Lottie a Celiou a často vyslovovanom názore pani Holdenovej, že pre Celiu je dobré, že má priateľku vo svojom veku, no okrem toho človek musí niečo urobiť pre komunitu, nie? A tak ju pozvali, aby sa vrátila do Mernhamu, najprv len na prázdniny, ale časom sa prázdniny zmenili na školský rok. A teraz Lottie brali, akoby patrila do rodiny Holdenovcov, možno nie ako pokrvná príbuzná a určite nie na ich spoločenskej úrovni (toho prízvuku z East Endu sa nikdy nezbaví), no stala sa súčasťou dediny a už sa o jej prítomnosti prestalo hovoriť. Okrem toho v Mernahme boli zvyknutí, že ľudia prichádzajú a nevracajú sa domov. To malo na svedomí more.
„Vezmeme tam niečo? Kvety? Aby sme mali zámienku ísť dnu…?“
Lottie videla, že Celia sa cíti zle pre tie predchádzajúce poznámky – teraz nasadila úsmev Moiry Shearerovej, pri ktorom jej bolo vidieť spodné zuby. „Nemám peniaze.“
„Nie kúpené. Vieš, kde nájdeme pekné poľné kvety, bude dosť aj pre tvoju mamu.“ Lottie si uvedomovala, že v poslednej vete znel náznak roztrpčenia.
Dievčatá vstali z lavičky a pobrali sa na kraj parku, kde jednoduché železné zábradlie označovalo začiatok chodníka na útese. Lottie často chodila po tejto trase za letných večerov, keď ju zmohli hluk a potláčaná hystéria domu Holdenovcov. Rada počúvala čajky a chriaštele poletujúce vo vetre nad jej hlavou – vtedy si pripomínala, kto je. Takéto sebapozorovanie by pani Holdenová považovala za neprirodzené, alebo aspoň prehnané, a Lottina kytica sa zíde. Ale keď takmer desať rokov žila v cudzom dome, naučila sa obozretnosti, citlivo vnímala potenciálne domáce turbulencie, akoby odporujúce faktu, že ešte celkom nevyšla z puberty. Koniec koncov bolo dôležité, aby ju Celia nevnímala ako konkurenciu.
„Videla si, ako tam nesú škatule na klobúky? Najmenej sedem, nie?“ Celia sa sklonila. „Čo toto?“
„Nie, tie kvety za pár minút zvädnú. Natrhajme z týchto fialových. Tam pri veľkej skale.“
„Musí mať kopu peňazí. Mama hovorí, že také čosi stojí majland. Rozprávala sa s dekoratérmi a vraj tam bol totálny bordel. Odkedy sa MacPhersonovci presťahovali do Hampshiru, nikto tam nebýval. To je asi… koľko? Deväť rokov?“
„Neviem. S MacPhersonovcami som sa nikdy nestretla.“
„Obaja boli príšerne nudní, ona nosila topánky deviatky. Podľa pani Anstyovej tam nie je jediný poriadny kozub. Je to tam spustošené.“
„Záhrada je samá burina.“
Celia zastala. „Ako vieš?“
„Zopár ráz som tadiaľ prešla, keď som bola na prechádzke.“
„Ty líška prešibaná! Prečo si ma nevzala so sebou?“
„Nechcela si sa prechádzať.“ Lottie pozrela poza ňu na nákladné auto a zmocnilo sa jej tiché vzrušenie. Boli zvyknuté, že ľudia prichádzali – koniec koncov do Merhamu sa chodilo na dovolenky, letnú sezónu zdôrazňovali noví návštevníci, prichádzali a odchádzali celkom ako príliv a odliv –, ale predstava, že ten veľký dom bude znova obývaný, vniesla do uplynulých dvoch týždňov isté očakávanie.
Celia sa znova venovala kvetom. Keď si ich ukladala do kytice, vietor jej zdvihol vlasy, zaviali jej ako zlatá plachta. „Myslím, že otca nenávidím,“ vyhlásila a pohľad zrazu uprela na obzor.
Lottie zmeravela. Večere Henryho Holdena so sekretárkou radšej nekomentovala.
„Mamina je hlúpa. Jednoducho sa tvári, že sa nič nedeje.“ Na chvíľu zavládlo ticho, prerušované iba prenikavým škrekotom čajok nad nimi. „Páni, už sa neviem dočkať, kedy odtiaľto vypadnem,“ vyhlásila napokon.
„Mne sa tu páči.“
„Áno, ale ty sa nemusíš dívať, ako sa tvoj otec strápňuje.“ Celia sa obrátila k Lottie, otrčila jej ruku s kvetmi. „Tak. Myslíš, že to stačí?“
Lottie pozrela na kvety. „Fakt tam chceš ísť? Chceš zízať na jej veci?“
„A ty nie, matka predstavená?“
Dievčatá sa na seba usmiali a rozbehli sa k mestskému parku, svetre a sukne za nimi len tak viali.
—
Príjazdová cesta k vile Arcadia bola kedysi kruhová, susedia si ešte vždy spomínali na rady dlhých nízkych áut, ktoré s vržďaním zastávali na štrku pred vchodom, potom pôvabne pokračovali dookola a vyšli cestičkou. Kedysi to bol významný dom, situovaný medzi železničnou traťou (tá poloha bola taká dôležitá, že domy v Mernhame označovali slovami „vonku“ a „vnútri“). Dom postavil Anthony Gresham, najstarší syn waltonovských Greshamovcov, keď sa vrátil z Ameriky, tam si zarobil majetok výrobou zdanlivo obyčajného strojového zariadenia, ktoré kúpila firma General Motors. Hrdo vyhlásil, že chce, aby dom vyzeral ako dom filmovej hviezdy. V Santa Monice videl dom, ktorého majiteľkou bola slávna herečka nemého filmu – bol to dlhý, nízky a biely dom s veľkými sklenými plochami a menšími okienkami ako na lodi. Podľa neho ten dom mal pôvab a hovoril o nových svetoch a odvážnej žiarivej budúcnosti (iróniou osudu jeho budúcnosť nebola dlhá – zahynul ako štyridsaťdvaročný, zrazilo ho auto. Rover.) Keď dom konečne dostavali, niektorých Mernhamčanov vydesila jeho modernosť a dôverne sa jeden druhému sťažovali, že tam „nezapadá“. Takže keď sa jeho ďalší obyvatelia, spomínaní MacPhersonovci, o pár rokov z domu vysťahovali, daktorým starším dedinčanom zvláštne odľahlo, hoci nahlas to nepovedali. Severná strana príjazdovej cesty teraz úplne zarástla burinou, pri bránke, pri ktorej sa kedysi začínal chodník k moru, ju ukončilo černičie a baza. To vyvolalo veľkú nespokojnosť a nadávky šoférov dodávkových vozidiel, keď vyložili posledný náklad a usilovali sa vycúvať jeden okolo druhého, ale nedalo sa, bránilo im v tom auto, ktoré prišlo po nich.
Lottie a Celia chvíľku postávali, pozorovali červené tváre a spotené čelá mužov – ešte vždy nosili dnu nábytok, až kým z domu nevybehla vysoká žena s dlhými gaštanovými vlasmi prísne stiahnutými do uzla, mávala zväzkom kľúčov a prosila: „Vydržte chvíľku. Počkajte. Presuniem ho ku kuchynskej záhrade.“
„Myslíš, že to je ona?“ zašepkala Celia, nevysvetliteľne prikrčená za stromom.
„Odkiaľ to mám vedieť?“ Lottie zatajila dych, Celiino tajnostkárstvo v nej vyvolalo rozpaky. Tisli sa k sebe, vykukovali spoza stromu, pridŕžali si široké sukne, aby im ich nerozvievalo.
Žena si sadla do auta a pozrela na prístrojovú dosku, akoby rozmýšľala, čo má robiť. Potom si úzkostlivo zahryzla do spodnej pery, naštartovala, hodila spiatočku, zhlboka sa nadýchla a vystrelila dozadu, pričom vrazila do prednej mriežky sťahovacieho auta.
Na chvíľu zavládlo ticho, potom jeden z chlapov nahlas zahrešil a ozvalo sa dlhé trúbenie. Vtedy žena zdvihla hlavu a dievčatá si uvedomili, že si zrejme zlomila nos. Všade bola krv – na svetlozelenej blúzke, na rukách, dokonca aj na volante. Sedela vystretá na sedadle, mierne ohromená, pozrela sa dolu a začala hľadať niečo, čím by zastavila krvácanie.
Lottie sa rozbehla cez trávnik zarastený burinou, v ruke mala vreckovku. „Nech sa páči,“ dobehla k žene vo chvíli, keď sa okolo auta zhlukli kričiaci ľudia. „Vezmite si vreckovku. A zakloňte hlavu.“
Celia pribehla za Lottie a dívala sa na ženinu zakrvavenú tvár. „Musel to byť hrozný náraz,“ nadhodila.
Žena prijala vreckovku. „Veľmi ma to mrzí,“ povedala šoférovi nákladného auta. „Mám problémy s hádzaním rýchlostí.“
„Nemali by ste jazdiť,“ vyhlásil šofér, ktorý mal brucho také veľké, že mu ho nestačila zakryť široká zelená zástera. V ruke držal zvyšok predného reflektora. „Veď ste sa ani nepozreli do spiatočného zrkadla.“
„Myslela som, že som zaradila jednotku. Tá je tesne vedľa spiatočky.“
„Odpadol vám nárazník,“ poznamenala Celia vzrušene.
„Veď to ani nie je moje auto. Ach bože!“
„Pozrite sa na môj reflektor! Budem musieť kúpiť nový. A to chce čas a peniaze.“
„Samozrejme.“ Ľútostivo prikyvovala.
Milan Buno, literárny publicista
