Od času, kedy som začala vnímať niečo ako zákazy, príkazy, nariadenia, bola som proti. Priečilo sa mi a prieči niečo, čo sa “musí”, čo je “povinné”. Vnímam to ako fakt, že ten, kto vydal nejaké nariadenie, príkaz, zákon – čokoľvek, čo človeku berie možnosť slobodne sa rozhodnúť, potrebuje mať veci, ľudí, situácie pod kontrolou, cíti sa ohrozený, neistý.
Čím viac totiž ľudí kontrolujeme a niečo im vnucujeme, tým viac rebelujú k slobode. Čím viac im však dáme slobodu, tým viac sú “pod kontrolou.”
Máte pocit, že sa prvé dva odstavce negujú? Ja myslím, že nie. Ide o to, ako ste ich pochopili. “Pod kontrolou” neznamená, že sú ľudia manipulovateľní, ale robia veci dobrovoľne a dobre.
Dokážem prijať niečo ako “odporúčanie”. Mám rada, ak mi je ponechaná možnosť slobodnej voľby. Lenže – bohužiaľ takto vyspelí nie sme a zatiaľ ani k tomu nejako výrazne nesmerujeme. Ale môžeme začať. Každý deň, každú minútu, každú sekundu. A každý sám od seba. Sama som zistila, že žiť stále a bezpodmienečne len podľa nejakých mentálnych vzorcov, je obrovskou brzdou na ceste k tomu, aby som si splnila sny, aby som bola šťastná a spokojná. A že je lepšie, keď si nastavím nejaké vlastné fungovanie, veď je to môj život, moje rozhodnutia. Viem, že táto doba ešte vyžaduje, že niektoré pravidlá je nutné dodržiavať. Inak to zatiaľ nejde. Ale čo sa dá, to z môjho života posielam preč. Nedám si už nahovoriť, že k dokonalosti je ďaleko, že úspech, šťastie, bohatstvo, sláva – sú len pre vyvolených. NIE, NA TOTO UŽ NENALETÍM!!! Viem, že individuality v súčasnom svete sú vnímané ako čierne ovce, lebo sa vymykajú kontrole a veľakrát sa ich snažia zastaviť rôznymi spôsobmi. Zastrašovanie – “čo povedia iní”, “to sa tak nemá lebo….”, “a keď to urobíš tak……”……je iba hlúpym zúfalstvom toho, kto tieto slová používa. Za každú cenu chcú človeka opäť zasunúť do stáda. A poviem vám, že ma veľmi teší, že tých čiernych oviec pribúda a že stádo sa pomaly rozpadá.
Náš svet je to, čo si o ňom myslíme
Všimla som si, že ak som s energiou na bode mrazu, aj všetko okolo mňa je v tej istej úrovni. A viete to veľmi dobre už aj vy. Preto je dobré snažiť sa pri našich prianiach, snoch, očakávaniach vyžarovať čo najviac “svetla” do priestoru. Vnímate, že “prostáčikovi”, ktorý sa nie veľmi zaujíma a nemá ani poňatie o mentálnych vzorcoch typu “nič nie je jednoduché”, tomu vyjde takmer všetko? Prečo? Lebo sa nezaoberá tým, že na niečo nemá nárok. Zvažujte preto, aké myšlienky, akú energiu budete posielať do svojho okolia. Platí to na všetkých úrovniach našich životov. U žien to platí aj čo sa týka sebalásky – vždy, keď sa pozriete do zrkadla, jednoznačne tam uvidíte krásnu, úžasnú, jedinečnú osôbku. (Joj, a samozrejme to platí aj pre mužov).
Tiež som dospela k poznaniu, že je veľmi dôležité dávať energiu do toho, čo chcem a nie do toho, čo vo svojom živote nechcem. Zámerne preto upierajte pozornosť len na to, čo chcete vidieť vo svojom svete. Od všetkého ostatného sa v rámci možností odvracajte – alebo ak to úplne nejde, tak sa pokúste zmeniť svoj postoj. Jednoducho prepúšťajte to “nedobré” mimo dosah svojich očí a uší. To nedobré nemusí úplne zmiznúť, ale zmizne z “vrstvy” vašej osobnej energie.
Naučila som sa tiež, že je dobré si písať…………dať na papier takmer všetko. Čo ma trápi, obmedzuje, ťaží, čo neviem vyriešiť. A postupne to hádzať za hlavu. Pri tom zozname som koľkokrát uvidela (lebo čo vidíme, na to sa vieme lepšie sústrediť a vieme tomu venovať čas), že sú tam napísané veci, ktoré ja vôbec nevyriešim. Tak načo sa tým zaoberám? Bum ho….a už to bolo vyškrtnuté zo zoznamu. Uvedomila som si, že strácať moju drahocennú energiu niečím, čo neovplyvním, nevyriešim, je vlastne poriadne odo mňa hlúpe.
Naozaj som dospela k tomu, že si za veľa vecí v našom živote môžeme sami. Viem, tak sme boli naučení od rodičov, príbuzných, známych a oni boli tak naučení tiež. Ale to neznamená, že to tak musí pokračovať ďalej. Netvrdím, že som to zvládla všetko, zďaleka nie, ale poviem úprimne, na niektoré veci v mojom živote som už naozaj pyšná, že som ich dokázala.
Chcela som sa s vami preto podeliť o to, že to ide, že to funguje! Chcela som vám napísať – nebojte sa, ľudia zlatí, neexistuje žiadna klietka, iba tá, ktorú sme si sami postavili v našich mysliach. A naozaj iba my ju môžeme nie iba otvoriť, ale úplne zbúrať. Prvé krôčiky sa zdajú byť najťažšie. Nevadí. Aj dieťatko, keď sa učí chodiť, tak jeho prvé kroky sú neisté. Ale čím viac chodí, tým je jeho chôdza istejšia…….nuž vykročte……nebojte sa. Veľmi vám držím palce.
