Ako vyzerá svet očami nevidomého hudobníka, ktorý vďaka svojmu talentu dokázal prekonať svoj handicap? A čo všetko stálo za vznikom zaujímavého projektu? Spýtali sme sa akordeonistu Vladimíra Košíka.
Osud sa s Vladimírom Košíkom, akordeonistom a zakladateľom staronového Slovak Accordion Orchester vôbec nemaznal. Napriek tomu si dokázal splniť svoje veľké sny. Aká bola cesta k jeho naplneniu? Exkluzívne iba pre Dámsku jazdu prezradil v rozhovore.
Kedy a prečo vznikla myšlienka oživiť Slovak Accordion Orchester, jediné známe hudobné teleso na Slovensku, ktoré zoskupuje akordeonistov?
Myšlienka vznikla v roku 2014 v hlave jedného bývalého akordeonistu, ktorý ma do toho zasvätil. Pôvodne som nad tým začal rozmýšľať, keď som bol v Tunisku pri mori na lodi so samými černochmi. Okolo lode plávali delfíny a neviem, prečo práve tento moment ma podnietil, aby som sa týmto nápadom zaoberal viac. Vedel som už, že takýto orchester existoval na košickom konzervatóriu aj predtým. Bol zrušený v roku 2003. Pomaly to vo mne dozrievalo, až som dospel sem.
Na galakoncerte, ktorý chystáte s vašim hudobným telesom, zaznejú prerábky známych slovenských a zahraničných hitov. Ktorá skladba znie lepšie v tomto podaní ako v originály?
Všetky jednoznačne. (smiech) Práve včera som počul prvýkrát pieseň Čardáš dvoch sŕdc, ktorú bude spievať Lukáš Adamec a vyslovene mi spadla sánka. Myslím si, že táto verzia známeho songu bude veľmi dobrá. Ale tých piesní je tam viac, napríklad od Modusu singel Veľký sen mora je tiež veľmi pekný a i ďalšie.
Koľko trvá prerábka hitu?
Záleží to, akým štýlom sa to aranžuje. Pre nedostatok času sme mnoho vecí museli skrátiť. Keďže pôvodný skladateľ, ktorého sme najskôr oslovili, to nemohol pre osobné problémy robiť, museli sme hľadať iného. Tým sa nám skrátil čas. Je to pri každej skladbe iné. Napríklad Čardáš dvoch sŕdc sa urobil za tri dni, ale taký Michael Bublé bol dosť náročný. Originálna nahrávka je z bigbandom a niektoré tóniny sa museli transportovať. Táto pieseň preto trvala desať dní.
V čom vidíte výhody akordeónu?
Je to akustický nástroj, ktorý ponúka veľmi veľkú variabilitu, čo sa týka použiteľnosti pre rôzne žánre. Aj keď na Slovensku je spätý väčšinou s ľudovou, či vážnou hudbou, vo svete je súčasťou rôznych žánrov. Navyše akordeón okrem toho, že má svoj charakteristický zvuk, má svoje registre, ktoré sa môžu využiť na ešte väčšiu variabilitu zvuku ako konečného vyjadrenia harmónie. Rozsah od vysokých až po nízke tóny je veľmi veľký.
Aký spôsobom ste prišli o zrak?
Môžu za to zdravotné problémy, ktoré začali už v siedmich mesiacoch môjho života. Moje očné nervy mi postupne odumierali, takže som pomaly strácal zrak. Celkom som prestal vidieť v osemnástich rokoch.
Ako ste sa s tým vyrovnali? Čo vám najviac pomohlo?
Najťažšie bolo zistenie, že ide o nezvratný stav. Že jednoducho slepnem a už nikdy nebudem vidieť. Vtedy som mal depresie a mali so mnou veľké problémy aj rodičia. Ako som strácal zrak, tak som vlastne do tretieho ročníka bol žiakom bežnej základnej školy. Už v štvrtom ročníku som nevidel na normálne písmená, čiže musel som prejsť na špeciálnu školu do Bratislavy pre slabozrakých. Keď sa mi opäť zhoršil zrak, premiestnili ma do Levoče do Ústavu pre nevidiacich. A to bol práve ten piaty kritický ročník, kedy som si uvedomil, že sa to už nezlepší. Tam to už so mnou išlo veľmi rýchlo dole vodou.
A čo vám pomohlo dostať sa z toho dna? Bola to hudba?
Paradoxne nie. Hudba mi pomáha vyjadrovať svoje pocity. Radosť, či trápenie. Je to môj komunikačný prostriedok. To, čo mi pomohlo, bola moja rodina. A tiež viera. Ja som hlboko veriaci človek a mne práve táto stránka pomohla sa s tým vyrovnať.
Ako to zmenilo váš život?
Ono to nebolo hneď. Postupne som sa s tým vyrovnával. Raz som bol hore, raz dole, psychicky, mentálne. Možno keby som nestratil zrak, nie som teraz tu, kde som. Som totiž vyučený čalúnnik. Pred skončením učňovky som rozmýšľal, čo ďalej. Bol som postavený pred tvrdú realitu. Kto ma teraz zamestná, keď nevidím? To už bolo v podstate po revolúcii a na Slovensku panoval v tomto smere divoký západ. Telesne postihnutí sa ocitli jednoducho na okraji spoločnosti. Ja som nemal v podstate nič v rukách. Aj keď som vyštudoval a vedel som robiť, ešte vlastne dodnes viem robiť čalúnnictvo, ale nikto ma nebral vážne.
Ďalšia vec, že všetky školy, či už pre slabozrakých, alebo nevidiacich, ktoré som navštevoval, zo mňa spravili absolútne nesamostatného človeka. A nielen zo mňa. Všetko tam robili za nás a keď sme ukončili štúdium, nedokázali sme si vybaviť ani základné veci, ako je napríklad električenka a podobne. Doslovne väzenský štýl života. Potom však som sa vďaka rodičom stal prvým študentom na Slovensku v rámci integrovaného vzdelávania ešte za Mečiarovej vlády. Prišiel som na konzervatórium a bol som stratený. Potreboval som pomoc. Mal som však šťastie, že som stretol úžasných ľudí, ktorí sa doslova predbiehali, aby mi ju poskytli. Na konzervatóriu som prežil najkrajšie časy. Nikdy ma tu nebrali ako zaostalého. Tam som pochopil tú tvrdú realitu života, že čo všetko musí človek vedieť robiť, aby prežil. Ale na druhej strane aj peknú stránku života. Našiel som kolektív, v ktorom som sa prvýkrát v živote necítil ako piate koleso u voza.
Čo poradíte iným, ako sa vyrovnať s podobnou traumatickou udalosťou?
Nemyslím si, že by som mohol niekomu radiť.
Prečo? Mnohí sa sťažujú a neprešli si ani polovičkou toho, čím ste si prešli vy.
Zlého veru bolo dosť. Ja poznám jednu takú myšlienku, že zlo treba premáhať dobrom. Keď tým dobrým premáhate to zlo, tak vlastne ako keby ste na to negatívum ani nemysleli. Keď sa namiesto na tragické situácie, zameriate na tie kladné, je toho dobra viac. Snažiť sa vyťažiť zo života to pozitívne. Ja hovorím o sebe, že som totálny optimista. A práve tento fakt mi pomohol prekonať mnohé prekážky. Aj keď vidím, že už je daná situácia neriešiteľná, ja stále rozmýšľam, čo sa dá zmeniť. Ďalšia vec, nevzdávať sa svojej myšlienky, či cieľa, i keď sa momentálne nedá dosiahnuť. To totiž neznamená, že sa to nedá získať v budúcnosti. Netreba sa vzdávať svojich snov. Ja som napríklad v muzike dosiahol všetko, čo som chcel a často to vyzeralo inak. 🙂
Zhovárala sa Milota Mezeiová
