Bola to jedna z mnohých tlačových konferencií OZ Europacolon, ktoré už 10 rokov pomáha chorým na rakovinu hrubého čreva, či konečníka.
Celé roky šíri slová NIE RAKOVINE hrubého čreva aj vďaka podpore novinárov. Prišli aj teraz. Aj Zuzana aj Karin. Zuzana však tentoraz „neprofesionálne“ preplakala celú tlačovku a odišla skôr. Netradične z miestnosti vyšla aj Karin, aby zatelefonovala gastroenterologičke. Pacienti s príbehmi jej totiž pripomenuli, že nevolala do ambulancie , aké má výsledky onkomarkerov. Aj ona tlačovku opustila skôr. Obe sa prekvapene stretli pred tou istou ambulanciou. Jedna uplakaná, druhá vystrašená. Zuzana, ktorá pre rakovinu hrubého čreva pred mesiacom prišla o manžela a Karin, ktorá potrebovala počuť od lekárky, že je to OK. Spojil ich Europacolon, ktorý pacientom nie len pripomína prevenciu, ale aj pomáha vyrovnať sa a zabojovať s najťažšími diagnózami sveta….
Počuť z úst lekára, je to rakovina, zmení celé životy. Najbližší sa stávajú nárazníkovou zónou pacientov, ktorých často prepadne nekontrolovateľné zúfalstvo. Na takúto správu sa nedá pripraviť.
„Práve onkologické ochorenia predstavujú skupinu s najväčšou psychickou záťažou spomedzi všetkých ochorení. Pri stanovení diagnózy sa u nich objaví celé spektrum negatívnych emócií. Veľký strach z budúcnosti, liečby, operácie, z neznáma , recidívy a najväčší strach je zo smrti,“ uviedla Lucia Vasiľková, klinická psychologička NOU Bratislava s tým, že v prvom rade sa snaží pacientom vysvetliť, že rakovinou hrubého čreva sa život neskončil a musia snívať ďalej a hlavne plánovať. A hlavne nečítať štatistiky!
„Metastázy často vyvolajú u pacientov obrovský hnev na seba, či lekára, čo im veľmi uberá energiu, ktorú potrebujú na liečbu. Všetkým emóciám odborníci rozumejú a akceptujeme ich. U niektorých odznejú spontánne, ale ak už narúšajú kvalitu života, poskytujeme odbornú pomoc,“ vysvetľuje pocity pacientov psychologička, ktorá pozná množstvo tých, ktorí podľa štatistík už dávno nemali žiť.
„Učíme ich malým očakávaniam. Je to dôležité, pretože prejsť si onkologickou liečbou je mimoriadne náročný proces a zmení to ich pohľad na život. Často úplne prehodnotia priority a hodnoty. Mám dokonca pacientov, ktorí sa dobrovoľne odstrihli od priateľov a kolegov a ostali doma. Výsledok bol ten, že sa cítili veľmi zle. A preto sme sa dohodli, nech si vyberú aspoň dvoch, troch kamarátov, ktorých majú naozaj radi a pustia ich k sebe a naozaj po pár týždňoch to bol úplne iný človek. Funguje to!“ hovorí Vasiľková , ktorá zažila aj mladú pacientku so stómiou.
„Po prvom šoku sa rozhodla, že zabojuje. Prvé, čo urobila, celej rodine dala hranice, čo smú a čo nie, čo si praje a čo si nepraje. Strašne totiž trpela prehnanou starostlivosťou rodiny, ktorá sa na ňu po návrate z nemocnice valila zo všetkých strán. Rodina sa na ňu doslova vrhla s rôznymi trikmi, typmi, diétami, čo jesť môže a čo nie, kde sú akí odborníci, liečitelia , oleje, hubky, vitamínové preparáty… Bola už z toho taká zmätená, že nevedela ani, ako sa volá. Pochopila, že ak chce toto prežiť v psychickom zdraví, nie ale rakovinu ale to, čo robí jej okolie, musí si s nimi nastaviť hranice. A zvládla to,“ spomína psychologička a opakuje, že pravidlá musia nastaviť pacienti a hlavne musia mať ciele. Tak ako jej paliatívna pacientka v poslednom štádiu. Tá mala jasný cieľ. Dožiť sa svadby dcéry.
„Keď nám to oznámila, že sa vydáva o 10 mesiacov, priznám sa, že sme s kolegami stŕpli, či sa jej to podarí, ale bola to jej taká túžba, že sa svadby aj naozaj dožila, dcéru si vydala a dokonca žila ešte pár mesiacov,“ spomína klinická psychologička, ktorá vie presne pochopiť aj 50 ročnú Gizku, ktorej sa v týchto dňoch rakovina akosi zhoršuje. Napriek tomu ako dobrovoľníčka pomáha ostatným pacientom v Europacolone ďalej. „Dvadsať rokov ma liečili na kolitídu, až som dostala rakovinu. Mala som obrovské šťastie, že som sa vtedy zoznámila s Jankou Špankovou a Erikou Zimanovou, zakladateľkami OZ Europacolon, ktoré ma nesmierne povzbudili. Útla som aj dnes, ale vtedy som mala o 26 kg menej. Dokonca mi doniesli aj pizzu do nemocnice, len aby som jedla a zosilnela. Samozrejme, keď som sa to dozvedela, psychicky som sa zrútila a myslela som si, že sa nedožijem ani päť mesiacov. A už je to päť rokov,“ zasmeje sa Gizka, ktorá si užíva aj dve malé vnúčatá. Držte je palce, zajtra ide na onkológiu na kontrolu.
Aj päťdesiatnička Ivetka nevie ešte, čo a ako. Zažila metastázy aj recidívy hrubého čreva. O život intenzívne bojovala rok a pol. „Keby som aj chcela hovoriť o tom, čo bolo, neviem. Vygumovala som to z hlavy. Naozaj si na to neviem spomenúť. Idem ďalej. Najprv som si vyprosila aspoň päť rokov a už som tu sedem. Chcela som sa dožiť vnúčatka, jedného už mám, druhý je na ceste. Lekári nám hovoria , že chrípka sa lieči týždeň, rakovina rok až dva. Dnes denne prejdem šesť a viac kilometrov, chodím na univerzitu tretieho veku, koncerty, do divadla a snáď sa dožijem aj dôchodku,“ sníva ďalšia dobrovoľníčka v Košiciach, ktorá už zažila všetky línie rakoviny.
„Bojovať s rakovinou je naozaj veľký výkon. Predstavte si, že niekoho zoperujú okamžite a niekto má tak veľké metastázy, že na operáciu čaká aj rok, aby ju najprv lekári zmenšili chemoterapiou. Je to nesmierne náročné,“ pochváli ju Jana Pifflová Španková a upozorní, že Ivetka už tri týždne po operácii pečene bola pozrieť syna v Prahe.
Keď rakovinu hrubého čreva oznámili Lenke, ostala v šoku. Veď mala len trinásťročného syna a dvadsaťdvaročnú dcéru. „ Dala som sa do boja. Mám síce trvalé následky, ale som tu. Dala som si malé ciele. Syn musí nastúpiť na strednú školu a teraz sa chcem dožiť jeho stužkovej a maturít. Chcem ho vidieť na promóciách!“ hrdo povie ekonómka, tiež dobrovoľníčka Europacolonu, ktorej oznámili, že je vo štvrtom štádiu ochorenia. Pracuje v pohrebných službách.
„Som tam už deväť rokov. Rakovinu v poslednom štádiu mi diagnostikovali pred troma rokmi a som tu! Naozaj je to paradox, že robím v pohrebnej službe. Kedysi som robila deň a noc a často pochovávala práve zosnulých po rakovine hrubého čreva. Vidíte, paradoxne aj v pohrebníctve som si myslela, že som nenahraditeľná. Dnes už robím len na polovičný úväzok. Samozrejme, že je to stresujúce, keď vidím, že ľudia zomreli na recidívu karcinómu hrubého čreva alebo konečníka, čo som presne prežívala aj ja, ale som tu a život si užívam ako sa dá,“ povie sympatická ekonómka, ktorá upozorní, že po srdcových ochoreniach je to druhé najčastejšie smrteľné ochorenie, ktorého počet stále narastá. Slovensko je vo výskyte kolorektálneho karcinómu na prvom mieste v Európe. Minulý rok toto ochorenie liečili lekári u asi 25 000 pacientov. Ročne diagnostikujú okolo 4000 nových prípadov. Často však zbytočne vyhľadajú odborníka neskoro. Aj preto rizikové skupiny oslovuje pacientska organizácia Europacolon Slovensko.
„Prevencia pritom nie je zložitá. Zdravotné poisťovne preplácajú ľuďom nad 50 rokov test na okultné krvácanie v stolici. Škoda, že si to neuvedomujú hlavne starší ľudia , lebo ochorenie je nebezpečné v tom, že aj rozvinuté nemusí mať žiadne príznaky, pritom v skorom štádiu patrí medzi najlepšie liečiteľné onkologické ochorenia,“ pripomenula Jana Pifflová Španková z Europacolon Slovensko. Kolorektálny karcinóm v pokročilom štádiu nájdu pacientom až v 25 percentách prípadov. „Je to veľmi vysoké percento a veľmi zbytočné,“ upozorňuje onkológ Štefan Pörsök.
Najčastejšími príznakmi sú hnačka alebo opačne zápcha, nevysvetliteľná strata hmotnosti, krv v stolici, nechutenstvo či únava.
Lucia Tomečková
