Herečka v rozhovore pre agentúru SITA uviedla, že tento žáner nie je jej obľúbeným.
Slovenská herečka maďarskej národnosti Éva Vica Kerekes podľa vlastných slov nikdy nemala vrúcny vzťah k muzikálom. „Nikdy som nejako extra nehrala v muzikáloch. Zahrala som si len v Chicagu a v jednom maďarskom muzikáli. Na škole sme sa tiež veľmi nevenovali muzikálom, takže nejako obzvlášť neobľubujem tanec a spev spolu, nie je to moja silná stránka a myslím, že v tomto ohľade nedokážem publikum úplne očariť,“ priznala úprimne v rozhovore pre agentúru SITA.
Muzikál je podľa slov známej herečky nesmierne náročný žáner. „Muzikál mi príde v porovnaní s klasickým herectvom ako úplne iná profesia, človek tam zapája úplne iné výrazové prostriedky a prvky. Keď som napríklad počas nakrúcania filmu Muzikál aneb cesty ke štěstí sledovala tie deti, ktoré tam s nami hrali … oni v skutočnosti študujú muzikálové herectvo a sú síce ešte veľmi mladí, no všetky tie pohyby robili s takou ľahkosťou, že som si spočiatku hovorila ‚Veď to je ľahké, to dám tiež!‘ a nedala som, bolo to fakt zložité. Po tejto skúsenosti som si už radšej povedala, že sa do toho nebudem motať a prenechám to tým, ktorí sú v tom naozaj dobrí. A oni do toho ešte spievali a hrali. Klobúk dole,“ poznamenala 34-ročná rodáčka z Fiľakova.
Na nakrúcanie novej snímky však Kerekes napriek náročným podmienkam spomína s úsmevom. „Nakrúcali sme len dvadsaťštyri dní, čo je neskutočne málo a stále bolo horúco, takže som ľutovala celý štáb a hlavne tie deti. Oni totiž makali od rána do večera a v tých horúčavách museli ešte spievať a tancovať. A bolo tam tiež veľmi veľa ôs, to som ešte v živote nezažila, vonku sa nedalo skoro vôbec existovať, často sme museli byť zatvorení vnútri. Nakrúcanie však bolo podľa mňa úžasné, tešila som sa, že môžem sledovať všetky tie vynikajúce výkony, skutočne som si to užívala. Deti zároveň bývali v takých starých domčekoch, aké som zažila ešte keď som chodila do pionierskych táborov. To miesto malo atmosféru, bolo to tam také romantické. Deti a štáb tam normálne celý mesiac žili, ja som len dochádzala. Vždy som prišla, načerpala som od nich energiu a potom som zase odišla. Bolo to pre mňa ako taký dobrodružný výlet,“
