Hana umývala mladého dvadsaťročného pacienta. Mal erekciu. Musela to ísť predýchať na sesterňu.
„Čo ti je?“ Spýtala sa Kačena, ktorá práve vbehla.
„Nič. Umývala som toho mladého na štrnástke a…“
„A jemu sa to páčilo, čo?“ Kačena sa zasmiala a dala jej do rúk zošit. „Tak sa nám pekne zapíš. Na konci mesiaca zrátame skóre. Ktorá vyhrá, platí víno.“
Hana od svojich asi štrnástich rokov, cítila na sebe pohľady všade, kam sa pohla. Časom pribúdali narážky, pískanie, bolo to ako prekliatie. Trvalo jej istý čas, kým pochopila, čo je príčinou. Začala sa maskovať. Babka jej pomáhala. Na hlavu nepeknú čiapku, vlasy stiahnuť do drdola, sukňu po päty, najlepšie o dve čísla väčšiu, v zime myší kožúšok. Potom stretla Miša. Ušila si minisukňu a požičala maminu voňavku. Babka zúrila, nechcela ju takú, ako vravela, vyonačenú, ani púšťať z domu. Nosila rozpustené vlasy a chodila s chlapcom svojich snov. Až kým ich raz nestretla jeho mama. Odvtedy sa jej vyhýbal. Chvíľu bojovala s myšlienkou, že zvedie jeho otca, aby sa syn už načisto posral, ale nakoniec sa vrátila k dlhým sukniam a nemožným baretkám.
Hana s Kačenou strihali obväzy a ukladali ich na úhľadné kôpky. Vybavila sa jej Tereza, ako po nociach šili pracovné plášte pre jednu fabriku, aby aspoň dačo zarobili, keďže Jeba tak ako kedysi ich otca, odvšadiaľ vyhodili. A on opitý potom obviňoval celý svet zo svojich krívd. Raz v takom stave naďabil na Hanu v záhrade. Práve zbierala bielizeň zo šnúry, keď sa na ňu vrhol.
Bol vysoký a svalnatý, silnejší ako Hana, ktorá sa nestihla ani spamätať a už ležala pod ním na zemi. Vnikol do nej nenásytne a rýchlo. Z úst mu páchla borovička. Hanu napínalo na vracanie. Hýbal sa na nej ako odporný červ. Jeho útok ju tak zaskočil, že ona, inokedy taká rázna, nebola schopná vydať ani hláska. Nemohla uveriť tomu, čo sa práve deje. Po chvíli sa z nej odvalil a zaspal na studenej tráve. Ostal tam ležať, až kým ho neskoro po polnoci Tereza, vyľakaná, kde sa podel, nešla pohľadať a nezašikovala ho celého stŕpnutého a dolámaného do domu.
Na druhý deň si Hana zbalila veci a odišla.
Babka mala pravdu. Do neba ju určite nevezmú. Nechtiac by zvádzala všetkých tých svätých a anjelov.
Tento mesiac platila víno Kačena, ale Hanu to obišlo veľmi tesne.
Pochopila, že aj v nemocnici sa musí maskovať. Namiesto bielo-modrej slušivej uniformy, akú nosili ostatné kolegyne, si Hana obliekala široké neforemné nohavice a voľnú halenu. Vlasy si stiahla do prísneho drdola a na oklamanie nepriateľa, ako si akciu pomenovala, začala nosiť veľké okuliare v kostenom ráme. Zdalo sa jej, že sa na seba vôbec nepodobá a so svojou novou ulitou bola spokojná. Bola nenápadná a dúfala, že si ju nik nebude všímať.
Až kým sa všetci zamestnanci nemocnice povinne nemuseli zúčastniť galavečera na počesť nemocničného výročia. Darmo, že si Hana obliekla jednoduché šaty zo sekáča, darmo, že si obula lacné topánky na opätku a vlasy umyla obyčajným šampónom. Nezavážilo, že si na tvár nenaniesla ani trochu make-upu či rúžu. Keď vstúpila do sály, všetky oči sa upreli na ňu. A bola tam, kde predtým. Dôverne to už poznala. Väčšina chlapov nezávisle od toho, či boli alebo neboli zadaní a bez ohľadu na to, či boli mladí alebo starí, sa ju od toho dňa pokúšala zbaliť a väčšina žien jej začala závidieť. Hana mohla robiť alebo hovoriť, čo len chcela, nebolo v jej silách to zmeniť.
Raz také niečo počula aj od mamy, keď sa žalovala babke. „Nedajú mi pokoja, prenasledujú ma všade.“ Vtedy ako osem- alebo deväťročné dieťa maminým slovám nerozumela, predstavovala si, že mamu prenasleduje nejaká tajná polícia alebo dokonca agenti. Niekedy mala chuť mame povedať, že počula jej slová a že jej pomôže, že ju bude chrániť, ale bála sa jej prezradiť, čo vie. U nich sa toho veľa nenahovorilo. Buď sa mlčalo alebo kričalo.
Hana po galavečere veľmi rýchlo pochopila situáciu. Už sa ani nesnažila niečo niekomu vysvetľovať, len si kryla chrbát. Za žiadnych okolností nebyť so žiadnym mužom ani na chvíľu osamote a s ničím sa kolegyniam ani kamarátkam nezdôverovať….
Autor: Gréta Fábryová (www.gretafabry.sk)
Úryvok z knihy Do neba ma nevezmú
