Keď zomrie, jej pohreb sa bude konať naraz na troch miestach – v Belehrade, v Amsterdame a v New Yorku. O tom, v ktorej rakve bude uložené aj skutočné telo, sa smútiaci nedozvedia. Tak pompézne a šokujúco, ako žila, chce legendárna umelkyňa Marina Abramović (72) z tohto sveta aj odísť.
Počas štyroch desaťročí svojej kariéry legendárna umelkyňa so srbskými koreňmi Marina Abramović zažila veľa. Hľadela do nabitej zbrane priloženej k čelu, sedela v galérii 700 hodín bez prehovorenia čo i len jedného slova a dokonca sa sama zapálila. V divadelnom predstavení The Life and Death of Marina Abramović si zahrala svoju matku a priamo na pódiu sledovala svoju vlastnú smrť. Jej životný príbeh sa vymyká akýmkoľvek pravidlám a je plný vypätých situácií, emócií a šokov, ktoré sa pokúsila zachytiť aj v dokumentárnom filme Marina Abramović: The Artist Is Presnet. Hoci na udeľovaní cien nezávislých filmov Spirit Awards koncom februára v roku 2013 odišla s nomináciou, ale bez ocenenia, jej životné príbehy neprestávajú prekvapovať.
Rodáčka z Belehradu prišla na svet do vojenskej rodiny v roku 1946. Jej otec bol veliteľ, ktorého po vojne vyhlásili za národného hrdinu, matka zasa majorka a Marinu čakala sparťanská výchova. Marina preto hľadala útočisko v umení. Po štúdiu na Akadémii umenia v Belehrade istý čas vyučovala v Novom Sade, no potom sa už rozhodla naplno sústrediť len na svoje projekty. Do kultúrneho povedomia sa Abramović dostala začiatkom 70-tych rokov svojimi maľbami, neskôr sa začala venovať vytváraniu zvukových inštalácií a po prvom kontakte s interaktívnou tvorbou sa, ako sama tvrdí „nedokázala vrátiť späť k ateliérovej tvorbe“.
Vo svojich vystúpeniach testovala rôzne hranice. V prvom z nich (Rhytms, 1973) si s ostrým nožom zahrala ruskú ruletu – vždy, keď náhodou zabodla nôž do svojej ruky, zobrala do rúk ďalší a pokračovala, až kým ich nevystriedala 20. Celý projekt nahrala na pásku, ktorú si na záver prehrala a snažila sa nájsť chyby, ktoré urobila, čím prepájala minulosť s prítomnosťou. V inom predstavení zasa testovala vzťah diváka a umelca tak, že na stôl položila 72 rôznych predmetov, od takých, ktoré môžu vyvolať radosť, až po také, ktoré vyvolávajú bolesť a divákom dovolila použiť ich podľa ich ľubovôle bez toho, aby akokoľvek reagovala. „Naučila som sa, že ak to necháte na divákov, tak vás môžu aj zabiť,“ uviedla Abramović, ktorej jeden z divákov pritisol k hlave zbraň. „Po šiestich hodinách som sa postavila a vykročila smerom k divákom. Každý sa snažil ujsť, aby sa vyhol konfrontácii,“ dodala.
V 70. rokoch sa umelkyňa presťahovala do Amsterdamu, kde stretla Uweho Laysiepena – nemeckého umelca, ktorý vystupoval pod menom Ulay. Začala sa spolupráca, v ktorej sa to umelecké od osobného dalo len ťažko oddeliť. Svoje zoskupenie volali „the other“ a často o sebe hovorili ako o „dvojhlavom tele“. Ako kreatívna dvojica šokovali mnohými interaktívnymi projektami. V Breathing In/Breathing Out napríklad spojili svoje ústa, aby vdychovali výdychy toho druhého, až kým sa im úplne neminul kyslík. O 17 minút neskôr, po tom, ako sa ich pľúca naplnili oxidom uhličitým, obidvaja padli na zem v bezvedomí. Svojím predstavením chceli demonštrovať schopnosť jednotlivca pohltiť druhého človeka, prípadne ho úplne zničiť. V inom predstavení s názvom Imponderabilia si zmerali svoje egá, keď sa nahí postavili oproti sebe do dverí. Každý divák, ktorý chcel okolo nich prejsť, si musel vybrať, ktorému z dvojice s otočí tvárou. Po vypätých vzťahoch sa v roku 1988 kontroverzný pár rozišiel. Ani to sa však nezaobišlo bez pompéznosti. Obaja sa rozhodli vydať na duchovnú cestu a prejsť celý Veľký čínsky múr. Ulay kráčal smerom z púšte Gobi, Marina zasa od Žltého mora. Po tom, čo každý z nich prešiel okolo 2500 km, sa stretli uprostred cesty, kde sa poslednýkrát objali a dali si zbohom. Potom každý pokračoval svojou cestou a už sa viac nestretli.
V roku 2010 Marina zorganizovala svoje doteraz najväčšie a najznámejšie vystúpenie The Artist Is Present v Múzeu moderného umenia v New Yorku. Tu sa posadila na stoličku za stolom, na druhú stoličku oproti nej sa mohol posadiť ktorýkoľvek divák, nesmeli sa však spolu rozprávať. Celá „komunikácia“ teda prebiehala len na úrovni pohľadov a čas, ktorí diváci takto strávili, si určovali sami. Marina takto strávila v átriu múzea 736 a pol hodiny – takmer bez pohnutia a úplne bez slov. V rade medzi divákmi sa nečakane zjavil aj Ulay, ktorého Marina vyše 20 rokov nevidela. Ich opätovné stretnutie bolo emotívne.
Odvtedy Marina pokračuje v živote, ktorý sa rozhodla zasvätiť len umeniu. „Som plnokrvná umelkyňa. Svoje prvé vystúpenie som zorganizovala, keď som mala 12 rokov. Nemám záujem o manžela ani o deti. Nikdy som nič z toho nechcela. Chcem len svoju prácu. A som voľná,“ uviedla umelkyňa na odovzdávaní cien Spirit Awards.
www.guardian.co.uk, www.artnet.com
