Nezvyčajný pouličný umelec sa rozhodol priniesť si starý písací stroj na lavičku v parku, kde na počkanie tvorí unikátne príbehy pre okoloidúcich.
Keď človek túži po dobrom príbehu, najčastejšie zájde do knižnice, pozrie si zaujímavý film alebo si dohodne stretnutie s dobrodružným priateľom. V uliciach New Yorku však majú ľudia možnosť dostať sa k zaujímavému príbehu aj iným spôsobom – stačí osloviť Christophera Hermelina – „túlavého pisára“, ktorý sedí v parkoch na lavičkách s písacím strojom na kolenách a čaká na ľudí, ktorí prahnú po osobnom príbehu šitom na mieru.
Západ ju miloval, Rusi nenávideli. Kto bol v skutočnosti Raisa Gorbačovová?
Nezvyčajný pouličný umelec, ktorý študoval kreatívne písanie v San Franciscu, sa o spontánne písanie na uliciach začal zaujímať ešte počas štúdia. V parku pravidelne stretával muža, ktorý pre ľudí písal básne na počkanie priamo pod holým nebom. Christopher jedného dňa nabral odvahu a spýtal sa básnika, či by mu nevadilo, keby sa pustil do podobného experimentu. S jeho súhlasom si o pár dní vo výpredaji zohnal starý písací stroj, na kartónovú škatuľu napísal „Jedinečné príbehy na počkanie – darujte, koľko môžete“ a vydal sa do parku. „Prvý deň skončil katastrofálne,“ spomína Christopher, ktorému sa neustále kazil písací stroj, bojoval s nahnevaným hudobníkom, ktorému prekážalo jeho klepanie a od nervozity nevedel napísať poriadnu poviedku.
Tri otázky pre maliarku a koučku maľovania Andreu Mozolovú: Miera úspechu v umení nesúvisí len s talentom
Keďže jeho vtedajší spolubývajúci neznášal zvuk písacieho stroja, jediné miesto, kde mohol tvoriť, boli ulice a kaviarne. Okoloidúci často nerozumeli jeho konceptu, a tak umelca sediaceho na lavičke oslovili len zriedkakedy. „Vedel som však, že to má svoju moc,“ uviedol spisovateľ, ktorý odolal túžbe vzdať sa svojej idey. Christopher sa presťahoval do New Yorku a keďže mal vo veľkomeste hlboko do vrecka, pokračoval vo svojom projekte. Ocitol sa v mestskej džungli, kde sa striedali pouličný umelci každého druhu – od hudobníkov, cez klaunov, živé sochy, maliarov, tanečníkov, tvorcov bublín až po kúzelníkov. New York bol zároveň miesto, kde mladíka s písacím strojom na kolenách nepovažovali za čudáka a jeho projekt si postupne začal získavať pozornosť.
„Je to nápad, ktorý je taký starý ako písací stroj,“ hovorí Christopher o písaní príbehov pre cudzích ľudí. Aj napriek tomu jeho projekt, ktorý je nostalgickou spomienkou na časy pisárov, dokázal zaujať. Christopher sa záujemcov vždy spýta, či majú preferencie ohľadom príbehu. Ak áno, drží sa konceptu, ak nie, tvorí spontánne podľa nálady. Napísanie dvojstranovej poviedky mu zväčša trvá okolo 10-15 minút. Ľudia si ho potom vyzdvihnú v zalepenej obálke ako osobný list. „Nikdy som nemal blok, hoci občas sa mi stane, že sa zahľadím do diaľky a hľadám správne slová. Písanie je väčšinou samotárska činnosť, ale na High Line bola všetka radosť z tvorenia príbehov založená na spoločnosti druhých. Jeden z najväčších dôvodov, prečo to rád robím, je, že sa môžem porozprávať s množstvom rôznych ľudí. A nechcem byť taký zahĺbený v mojej práci, že zmeškám rozhovor,“ tvrdí pouličný spisovateľ.
Či už ide o príbeh o žirafách, o zaľúbené poviedky či dobrodružné huncúcstva pre najmenších, Christopher tvrdí, že každý príbeh je unikátny a nikdy nepoužíva rovnakú zápletku viackrát. Svojimi poviedkami už stihol rozosmiať deti, pomôcť so zásnubami či zaujať filozofickými myšlienkami. „Najradšej píšem príbehy s otvoreným koncom. Také, ktoré ľudí prinútia zamyslieť sa a inšpirujú ich k napísaniu toho vlastného,“ dodal pouličný spisovateľ.
www.openculture.com, http://rovingtypist.com/
