Vyštudovala odbor televízna žurnalistika na FF UK v Bratislave, pracovala v médiách. Vo svojej literárnej tvorbe sa venuje najmä beletrizovaným životopisom – o hercovi Vladimírovi Durdikovi (Keď sa obrziem, 2003), o herečke Vilme Jamnickej (Elixír môjho života, 2005; Muž môjho života, 2007), o hokejistovi Jozefovi Golonkovi (Rebel s číslom 9, 2008), o Jozefovi Uhríkovi (Od tankov k Touaregu, 2009), o Marianovi Rajnohovi (Automobilový pretekár 20.storočia, 2015), či o speváčke Jane Kocianovej (Zahoď starosti, 2016). Napísala aj dve novely a vydala knihu fejtónov. To všetko stihla popri práci novinárky v bulvárnom denníku a troch, dnes už dospelých deťoch.
Marika Studeničová
Novinárka a spisovateľka
Ako novinárka sa venuješ už tridsať rokov najmä kultúre a šoubiznisu. Robila si nespočetné množstvo rozhovorov s osobnosťami z týchto oblastí. Ako sa za tie roky zmenila práca novinára?
„ Zrýchlili sme tempo a velebíme povrchnosť. Ešte som zažila, keď som robila interview len s perom a blokom, neskôr s kazetovým diktafónom. Pri kávičke niekde v kaviarni, alebo doma u respondenta. Dnes vznikajú veľké rozhovory po niekoľkominútovom telefonáte, či mailom. A nikto ma nepresvedčí, že sú rovnako dobré, ako keď sedíte zoči-voči človeku a debatujete. Emócie neoklameš a dobrý novinár ich vie pretaviť do článku. Nechcem byť nostalgická, ale chýba nám čas. Čas na stretnutia, čas na spracovanie materiálu, čas na to, aby to zarobené cesto malo čas vykysnúť, kým vznikne chutný žurnalistický dezert. Neviem, či čitateľom naozaj stačí polotovar, alebo príde čas, keď budú kupovať len „bio“ .“
Momentálne pracuješ v najpredávanejšom bulvárnom denníku. Nenarušilo to vzťahy s umelcami, ktoré si si za tie roky vybudovala?
„Myslím si, že nie. I keď je pravda, že niektorí majú rešpekt a istú dávku nedôvery niekedy cítim. Našťastie, až na pár výnimiek, venujem sa aj v bulvári témam, ktoré ešte stále dokážem spracovať tak, aby som sa mohla aj pri ďalšom stretnutí pozrieť človeku do očí. Mám medzi umelcami veľa dobrých kamarátov. Mojou veľkou priateľkou je speváčka Beáta Dubasová, úžasný vzťah som si vytvorila so speváčkou Jankou Kocianovou, s ktorou sme koncom minulého roka vydali aj knihu spomienok. Ak by som pre pár minút slávy šírila nepodstatné klebety, rýchlo by som prišla o tieto priateľstvá. Človek musí mať jasno, aké veľké je ihrisko a kde sú mantinely, lebo náraz sakramentsky bolí.“
Venuješ sa písaniu kníh, najmä beletrizovaným životopisom. Spomeňme napríklad herca Vlada Durdíka, herečku Vilmu Jamnickú, hokejistu Jozefa Golonku, pretekára Mariána Rajnohu, či spomínanú Janu Kocianovú. Napísala si však aj knihu o strojárstve a automobilovom priemysle na Slovensku s pánom Jozefom Uhríkom. Prečo práve životopisy?
„Aj ja som bola prekvapená, keď som dostala ponuku na knihu Od tankov k Touaregu. Je to ľahké čítanie o tom, ako vnikol automobilový gigant na Slovensku, s dobovou fotodokumentáciou. Keď som sa spýtala, prečo si na takú knihu fabrika nevybrala nejakého špecialistu z fachu, pán Uhrík, vtedy prezident Zväzu automobilového priemyslu mi povedal: ‚Viete, Marika, keby som chcel písať odborné skriptá, zverím to odborníkom. Ale ja by som chcel, aby tomu porozumeli všetci a viem, že keď tomu porozumiete vy, budú v tom mať jasno aj čitatelia!‘ Vzhľadom k farbe mojich blond vlasov to vyznelo dosť vtipne. Životopisy sú mojou doménou asi preto, lebo ako novinárka mám bližšie k faktografii, než k fabulovaniu. Životopisy sú mi asi súdené, už sa púšťam do ďalšieho. Dohodli sme sa s Jankom Lehotským, že pripravíme pre fanúšikov knihu k jeho sedemdesiatke. Verím, že vyjde ešte tento rok. A to už mám na stole podklady na skutočný príbeh strateného Mareka. Čitatelia ma nabádajú, aby som vydala pokračovanie erotickej knihy Milenec a rada by som urobila dotlač mojej vypredanej srdcovky Ťažko je žiť ľahko. Sú to spomienky na moje detstvo u babičky a dialógy sú v tvrdom cíferskom nárečí. Mala som na ňu úžasné ohlasy, vraj sa čitatelia pri nej nasmiali aj si poplakali. Kniha musí vyvolať emócie, akékoľvek, ale musia tam byť.“
Lucia Tomečková