Aká je pravda o blížiacich sa sviatkoch? Spýtali sme známej etnologičky a historičky Kataríny Nádaskej.
Mgr. Katarína Nádaská, PhD
Popredná slovenská etnologička, historička, spisovateľka. Pôsobila ako vedecko-výskumná pracovníčka na FF UK, kurátorka či literárna historička v Múzeu mesta Bratislava. Prednáša na viacerých VŠ na Slovensku i v zahraničí. Absolvovala viacero vedeckých dlhodobých stáží na európskych univerzitách napríklad Univerzita Viedeň, Univerzita Regensburg, Jagielonská Univerzita v Krakove. Od roku 2017 pracuje v samospráve a venuje sa poradenstvu pre oblasť masmédií a filmu. Od roku 2002 je členkou prípravného výboru medzinárodného filmového festivalu Etnofilm Čadca a zároveň je členkou výberovej komisie Etnofilmu.
Blíži sa sviatok „Dušičiek“ a Sviatok všetkých svätých. Ako slávili tieto sviatky naši predkovia?
Sviatok Dušičiek, podľa cirkevného kalendára sviatok Pamiatky všetkých verných zosnulých sa slávi 2. novembra. Na deň pred ním pripadá sviatok Všetkých svätých (v ľudovej reči Všechsvätých). Zaviedol ho v roku 609 pápež Bonifác IV., keď rímsky Panteón, kde sa uctievali všetky pohanské božstvá, zasvätil Panne Márii a Všetkým svätým. Sviatok sa slávil v máji a na 1. november ho presunul pápež Gregor III. v prvej polovici 8. storočia.
Prvý novembrový deň sa na mnohých miestach Slovenska končilo funkčné obdobie richtára, boženíkov, (obecných sluhov) a obecného pastiera. Nasledovali voľby, ktoré ich buď potvrdili, alebo nastúpili noví. Tento deň bol aj dňom zosypu, t.j. prinášania zrna ako naturálnej odmeny obecných sluhov a pastierov.
Už od sviatku Všechsvätých sa chodilo na hroby, pálili sa tu sviečky a pri modlitbe spomínalo na zosnulých. Návštevy cintorínov sa udržali až do súčasnosti a veľmi často to býva jediná príležitosť v roku, keď prídu príbuzní aj zo vzdialenejších miest, čo ani na hody do rodiska nechodievajú, a je to vlastne symbolické, že sa stretnú s ostatnými na hroboch tých, čo ich spájajú – predkov.
Halloween sa stáva u nás čoraz populárnejší a prišiel k nám zo západných krajín. Je však pre nás až tak cudzí?
Predchodcom Halloweena je keltský sviatok Samhain, ktorý sa slávil večer 31.10. Samhain bol sviatok, ktorým sa ďakovalo za úrodu, veštilo sa, aká bude zima, Kelti komunikovali s mŕtvymi, prinášali dary božstvám i zosnulým predkom. Kelti, Germáni, Slovania, rovnako ako aj iné národy mali pred prijatím kresťanstva svoje polyteistické náboženstvá. To znamená, že na rozdiel od kresťanstva, ktoré je monoteistické (viera v jedného Boha), pred obdobím prijatia kresťanstva v Európe národy, ktoré tu žili, celý antický svet vyznávali svojich bohov. Mali ich podstatne viac, preto hovoríme o polyteizme (viere vo viacerých bohov).
Okrem božstiev, v predkresťanskom období ľudia vyznávali aj rôzne nadprirodzené bytosti, či sa klaňali prírode a prírodným javom (blesk, slnko, mesiac….)
Rovnako silno si uctievali aj kult mŕtvych predkov – čo znamenalo, že verili, že mŕtvi môžu pozitívne, alebo naopak negatívne ovplyvniť napríklad úrodu na poliach. Preto na sklonku jesene a začiatku zimy Kelti slávili sviatok poďakovania za úrodu, pri ktorom prinášali obetné dary v podobe medoviny, koláčikov aj na hroby svojich mŕtvych. Aj im ďakovali za úrodu.
V stredovekom Anglicku sa Sviatok všetkých svätých, ktorý sa s príchodom kresťanstva začal sláviť po celej Európe, označoval ako All Hallows. Vyššie uvedený keltský sviatok spomínania na mŕtvych sa oslavoval teda v predvečer Dňa všetkých svätých, čiže All Hallows´Eve. Tento sviatok sa vďaka prisťahovalcom dostal do Ameriky, kde sa ujal ako Halloween.
Postupom času sa do Halloweenu (najmä od konca 19 storočia) dostávali nadprirodzené bytosti vyvolávajúce strach, rôzne strašidelné povery a rozprávania a sviatok sa sekularizoval, zvyky sa modifikovali, takže koncom 19. storočia v USA chodili deti spievať halloweensku koledu, halloweenskou výzdobou zdobili domy i verejné priestranstvá. Koledovanie detí po domoch pretrvalo dodnes.
Na Slovensku patrí Halloween medzi relatívne nové sviatky, ktoré sa u nás objavili intenzívnejšie po roku 2000. Je to sviatok, ktorý je na jednej strane odmietaný a nežiaduci, no na strane druhej, a to najmä u mladých ľudí, sa postupne udomácňuje aj u nás. Slávi sa v celej Európe, Severnej Amerike, Austrálii, na Novom Zélande, v Japonsku či na Srí Lanke. Halloween je považovaný za prejav globalizácie, aj keď etnologické výskumy v rámci Európy ukazujú, že v každej európskej krajine nadobúda tento sviatok svoje špecifické črty.
Prečo práve tekvica sa stala symbolom Halloweenu?
Keďže tekvica patrí ku zelenine, ktorá sa zbierala z polí práve na konci októbra a začiatku novembra a niektorým odrodám dokonca nevadili ani prvé mrazíky, a isté odrody tekvíc majú veselú žlto – oranžovú farbu, stali sa symbolom Halloweenu – bolo možné ich dužinu vydlabať a vyrezávať z korpusu tekvice rôzne obrazce. Keď sa dovnútra vydlabanej tekvice vložila sviečka – romantické svetlo bolo na svete.
V Anglicku sa spája s tekvicou istá legenda, o hriešnom Jackovi, ktorý bol údajne takým zloduchom, že ho ani peklo nechcelo a tak musel blúdiť po svete a na cestu si svietil žeravým uhlíkom. Aby mu nevyhasol – vložil ho do vydlabanej tekvice – a tekvicový lampáš bol na svete. Keďže tekvica bola vďačnou plodinou aj na našom území, aj u nás sa objavovali tekvicové lampášiky, ktoré sa na Slovensku volali svetlonos – u nás išlo o legendu o Svetlonosovi, čo bola nadprirodzená bytosť, ktorá svojim svetlom lákala pocestných z chodníka do hory. Keď si uvedomíme, že tieto ľudové rozprávania vznikali v 17. storočí, keď samozrejme neexistovala elektrina a v domoch sa svietilo sviecami, mali mnohé tieto strašidelné príbehy, ktoré si rozprávali ľudia na krátenie dlhých zimných večerov svoje čaro. Na Slovensku v minulosti – vydlabané tekvice zo sviečkou vo vnútri romanticky osvetľovali podvečerné cesty na dedinách.
Milota Mezeiová