Slovenská speváčka v rozhovore prezradila, prečo si susedia mysleli, že jej rodina je tak trochu mimo, v čom spočíva adopcia na diaľku a ako u nej vyzerajú Vianoce.
Vydali ste vianočný album, organizujete každý rok šnúru vianočných koncertov. Tento rok pod názvom Vianočná Janais 2017 si zahráte nielen na vianočných trhoch vo viacerých mestách, ale odohráte aj svoje vlastné vianočné koncerty. Prečo práve Vianoce, čím vás tak očarili?
Som ten typ, ktorý môže počúvať vianočné pesničky už od augusta. Vôbec mi to nevadí. Aby bol album na pultoch v novembri, nahrávali sme ho už počas leta (2015). Vtedy si o nás susedia museli naozaj myslieť, že sme tak trošku mimo. Predsa len, počúvať z otvorených okien nášho bytu každý večer a v tých najväčších horúčavách koledy muselo vyznievať prinajmenšom zvláštne. Ja som si však týmto albumom splnila jeden veľký sen a to, že sa moje vianočné piesne tešia takej obľube aj po 2 rokoch od vydania albumu, je skvelý bonus.
Ako u vás vyzerajú Vianoce?
Predvianočný čas hekticky a vďaka koncertom dvojnásobne. 22. decembra hráme ešte na vianočných trhoch v Trnave, takže to vyzerá, že doobedie strávim behaním po meste dúfajúc, že takto na poslednú chvíľu zoženiem niečo viac ako len vianočné ponožky. (smiech) 23.12. zvykneme s našou Nelkou ešte čo-to upratať a ozdobiť byt. Tento rok však budeme vianocovať pravdepodobne medzi krabicami, keďže sme sa narýchlo rozhodli pomedzi tie koncerty ešte aj presťahovať. No snáď budeme mať aspoň napečené. Máme skvelých kamarátov a s celými rodinami sa chystáme na jedno skvelé nedeľné vypekanie perníčkov. Na Štedrý deň sa teším najviac. Od rána samé rozprávky, koledy, pečenie vianočky, rodinná pohoda, proste Vianoce.
Okrem svojich vlastných detí ste si adoptovali ďalšie na diaľku. V čom spočíva takáto adopcia?
Adopcia na diaľku je skvelá vec. Ak vám okrem vlastnej rodiny záleží napríklad aj na deťoch v Afrike, ktoré možno nikdy nestretnete, no napriek tomu máte túžbu im pomôcť, tak je to niečo pre vás. Okrem toho, že mesačne prispievame istou sumou (obvykle je to dvadsať eur), píšeme našim na diaľku adoptovaným deťom listy, pohľadnice, posielame obrázky či fotografie. Mesačný príspevok pokrýva nielen náklady na škôlku, školu alebo lekára, ale i na teplú stravu, čo deťom v slumoch väčšinou chýba. Teraz máme takto na diaľku adoptované tri deti, desaťročnú Anastasiu na Ukrajine, päťročného Edwina v Keni a pätnásťročnú Kalkidan v Etiópii. S Kalkidan sme takto v kontakte už viac než 5 rokov a vidím, že tento “vzťah na diaľku” nie je len pomocou pre deti samotné, ale aj obohatením mojej vlastnej rodiny. Naše deti im pravidelne kreslia obrázky a my im vysvetľujeme, že nie všetky deti majú šťastie vyrastať vo fungujúcej rodine, milované a zabezpečené. Či už žijú vo vedľajšom dome alebo na druhej strane sveta, je aj na nás snažiť sa im pomôcť. Mnohé deti zapojené do takejto adopcie sú siroty alebo polosiroty. Preto má veľký význam napísať im aspoň občas zopár osobných riadkov, ktoré ich povzbudia a presvedčia, že niekomu na nich záleží.
Čo považujete za svoj najväčší úspech v živote?
Najmä to, že popri rodine zvládam tvoriť hudbu. Nie je to najľahšie, ale sme v tom s manželom spolu, tak to ide akosi prirodzene. Keď sa spýtate našich detí, čo robia mamka s ockom, odpovedia, že mamka je speváčka a ocko gitarista. Pritom manžel vyštudoval informatiku a ja angličtinu a francúzštinu. V hudbe sme sa obaja našli a tak to spolu ťaháme ďalej.
