Svetovému biatlonu venovala osemnásť rokov. Za ten čas sa päťkrát zúčastnila na Zimných olympijských hrách a z medailových umiestnení si najviac váži 2. miesto na MS a 1.miesto na ME.
Martina Halinárová – Jašicová momentálne pôsobí ako kondičná trénerka VŠC Dukla BB a zároveň spolupracuje aj s mládežníckym atletickým športovým klubom AK BCF Dukla BB.
Deti dnes málo športujú. Aký je teda rozdiel medzi deťmi, ktoré nešportujú a športujú a dá sa s tým niečo v 21. storočí techniky vôbec niečo urobiť?
Človek je tvor pohodlný a všetko okolo nás je na uľahčenie nášho života až tak, že niekedy si myslím, že sa o niekoľko rokov prestaneme úplne hýbať. Určite sa robiť s tým niečo dá. Máme rozum a teda by sme mali byť aj tvor uvedomelý. Treba si riadne určiť priority a uvedomiť si, že obezita je choroba a pôvod mnohých ochorení. Osobne nechápem rodičov, ktoré majú obézne deti a tvária sa, že je to v poriadku. Ale keď sa mu dieťa trošku udrie a poraní sa, tak bežia hneď na pohotovosť, lebo majú o neho strach. A z obezity strach nemajú? Však rodič je zodpovedný za dieťa, či? Kedysi boli detské tábory- liečiace pobyty pre chudé deti. A teraz? Už aj desaťročná-ý vie, čo je diéta!
A aký rozdiel je medzi športujúcim a nešportujúcim dieťaťom? Veľký! Určite športujúce deti si žijú zdravšie, lebo my pohyb potrebujeme. Už naši starí rodičia vraveli „ v zdravom tele zdravý duch“. Ale ja vidím ešte jeden rozdiel aj u tých športujúcich detí. To, že niekto chodí 2-3 x na tréning v mládežníckom veku na 30 minút pohybu pre mňa nie je športovanie. Prečo 30 minút? Lebo rodič ho na tréning dovezie, na samotnom tréningu čistý čas z hodiny je fakt niekedy len 30 minút. Dieťa rodič dovezie domov a tým športovanie skončilo. Moje detstvo bolo o neustálom pohybe. Pešo cesta do školy zo školy, pešo na tréning z tréningu. To, čo bolo pre nás ľudí kedysi prirodzené, vytrvalosť – chodenie pešo, rýchlosť – detské hry, socializácia- partie, ktoré spoločne išli z tréningov, sa vytratilo. Ja ako maminka mám možno šťastie, že žijem v Banskej Bystrici a nestala som sa otrokom môjho dieťaťa. Syn od 9 rokov chodí na krúžky buď pešo, na kolobežke, alebo waveboarde. Má 13 rokov a ani jeho neobišla doba počítačových hier a gaučového spôsobu života. Snažím sa mu ísť príkladom a na kolobežke jazdím aj ja.
Hovorí sa, že aktívne športovať môžu iba deti bohatých rodičov. Súhlasíte s tým?
Som smutná, keď vidím kam slovenský šport padol. Mali sme výborný systém športových tried, TSM, internátnych športových škôl, mali sme športoviská, telocvične. Kto bol talent, tak tam bol. Šport je dobrý biznis, lebo rodičia na deti peniaze vždy dajú. Poviem to takto. Pred 6 rokmi, keď som skončila s aktívnou kariérou, neverila som vlastným očiam, čo som videla v slovenskom športe aj v tom mojom, ktorému som robila dobré meno vo svete. Nebála som sa verejne prezentovať môj názor, aj keď som bola odsúdená tými, ktorých som kritizovala. Teším sa, že teraz je situácia o niečo máličko lepšia, lebo sa už nešušká o katastrofe v slovenskom športe, ale už sa hovorí. Nový dom však postavíte rýchlejšie ako starú barabizňu opravíte, aby vyzerala ako nová.
Hovorí sa, že dospelí, ktorí kedysi aktívne športovali, sa v živote vedia ďaleko lepšie uplatniť, ako tí, čo súťaživosť denne nezažívali. Čo dokáže deti do života naučiť šport, aj keď rovno neskončia ako olympijskí víťazi?
Ono to je pravda. Každý uvedomelý športovec vie, že raz kariéra skončí a urobia si aj školy. Hlavne vo svete to platí. Ak si bol športovec a ešte aj vzdelaný, tak máš dvere otvorené v tom, čo chceš robiť, lebo je tu veľký predpoklad úspechu. Už športujúce deti si vedia lepšie rozložiť čas, vedia sa lepšie orientovať v cudzom prostredí, spoznávajú iných ľudí, musia sa naučiť dodržiavať pravidlá, víťazstvá ale aj prehry ich posúvajú vpred, učia sa samostatnosti, zodpovednosti. Toto všetko ich skvelo pripraví do dospeláckeho života.
Lucia Tomečková
