Výjazdová veterinárna lekárka, ktorá uspávala zvieratá najbohatším ľuďom na Slovensku, ktorí boli mimoriadne tvrdí a odmeraní. Aj bratislavským mafiánom, ktorí jej ani nepodali ruku, keď prišla. Keď odchádzala, ležali a plakali pri zlatej truhle ich milovaného psa vo vykopanom hrobe.
Jana Morvayová
Výjazdová veterinárna lekárka
Ako často vyrážate do domácnosti vykonať eutanáziu a ako vyzerá vaša klasická služba?
„Pomerne často. Dôležité je nerobiť unáhlené riešenia. Ak je zviera zdravé a majitelia sa ho chcú zbaviť z akéhokoľvek pre mňa nepochopiteľného dôvodu, majiteľov odradím inak presvedčím. Zvieratko si väčšinou ponechám a nájdem mu iný domov. Zdravé zvieratá, ak nie sú príliš agresívne nikdy neutrácam. Ak zviera trpí, je staré, či inak choré, snažím sa urobiť poslednú službu čo možno v najväčšej úcte a pokore k životu.“
Dokážete ešte pri eutanázii zvierat precítiť smútok majiteľa domáceho miláčika?
„ Ak je to môj stály klient, tak určite to prežívam. Poznám zvieratko, jeho majiteľov, celú (niekedy krížovú) cestu, ktorú so zvieratkom absolvovali. A keďže mám skutočne výnimočne dobrých klientov, mrzí ma, čím si musia prejsť, a že budú trpieť. U cudzích klientov nikdy neviem, ako budú reagovať. Tam sa zameriavam hlavne na to, aby celý proces odchodu na iný svet bol v maximálnej pohode, zrozumiteľne a aby som zanechala za sebou smútiacich, ale vyrovnaných ľudí. Smrť je moja dobrá kamarátka. Veľmi si ju vážim a som vďačná, že existuje vo veterinárnej praxi aj táto možnosť ukončiť bolesť a trápenie.“
Keď vidíte to utrpenie zvierat a ako im dokážete pomôcť od bolesti, aký je váš názor na eutanáziu ľudí?
„Eutanázia ľudí? Pred rokom u nás zarezonoval prípad, kedy otec (ne)odpojil svojho 24ročného syna od prístrojov. Chlapec bol od narodenia ťažko postihnutý a nefungoval ani na úrovni najprimitívnejšieho hmyzu. Ak sa nájde niekto, kto je proti takémuto rozhodnutiu, má môj obrovský obdiv. Zároveň ale pochybujem, že vie, čím ten otec prešiel. Za seba hovorím, že chcem radšej dôstojne zomrieť doma v kruhu rodiny s mojimi blízkymi ako sama v nemocnici v kóme, bolestiach, alebo klinickej smrti. Tieto riadky píšem z bratislavských Kramárov, kde mi pred 10timi dňami zachránili 19mesačného synčeka. Kto ma pozná, vie, že žijem mojimi deťmi a milujem ich najviac na svete. Po štyroch mučivých dňoch na ÁRE som sa prestala modliť za jeho záchranu, ale za to, nech moje dieťa netrpí. Nech si ho radšej „Boh?“ povolá k sebe. Hlavne nech netrpí! Takže aj takto môže vyzerať láska….“
Lucia Tomečková
