Na darčeky nekladú v rodine spisovateľky žijúcej v portugalskom Lisabone veľký dôraz.
Pre Tamaru Šimončíkovú Heribanovú sú Vianoce časom oddychu, prechádzok v prírode, návratov a rodinných stretnutí. „Teraz, keď na striedačku už tretí rok žijeme v Lisabone, predstavujú pre mňa aj návrat domov, na Slovensko. Odkedy máme dcérku, vnímame Vianoce opäť trošku inak. Verím, že raz bude spomínať na vianočné obdobie ako na čas plný lásky a pohody strávený s najbližšími. Tento rok priletíme z Lisabonu len pár dní pred Štedrou večerou. Do dvadsiateho decembra sme ešte pracovne vyťažení, v týchto dňoch fotíme pôvodné kroje z depozitárov národného múzea kostýmov, ale po príchode sa budem naplno venovať už len rodine a priateľom. V Lisabone máme teraz okolo osemnásť stupňov, teda adventný čas tu má úplne iný charakter. Teším sa na slovenské mrazy, vyštípané líca, snehuliakov, zamrznuté jazero a kapusnicu od maminy,” vyznala sa zo svojich pocitov agentúre SITA.
Tamara Šimončíková Heribanová si zaspomínala na detstvo: Na Silvestra sme hrali turnaje
Na Štedrom dni má najradšej rodinnú atmosféru a pocit blízkosti: „Najradšej spomínam na Vianoce, keď som bola malá a Štedrý večer sme trávili s rodičmi, starkými, tetou a ujom v Hornej Strede. Vtedy ešte žili aj moji prastarí rodičia. Vianoce boli plné kolied, babičkiných medovníkov a vône ihličia.”
Na darčeky nekladú v rodine spisovateľky žijúcej v portugalskom Lisabone veľký dôraz. „Celý ten predvianočný stres sme eliminovali pred rokmi, keď sme sa dohodli na striedmosti v tomto smere. Zväčša si venujeme navzájom knihy alebo niečo z profesného odvetvia. Posledné roky si vždy pod stromček želám nejakú starú publikáciu o tradičnom odeve, krojovú súčiastku alebo kroj do zbierky. Minulý rok som dostala od tatina pôvodný kroj z Bziniec pod Javorinou, nádherne zaservisovaný, naškrobený. Od maminy som dostala pôvodný kroj z medzivojnového obdobia zo zaniknutej obce Lešť,“ zaspomínala si Šimončíková Heribanová.
