Mladá Slovenka s veľkým srdcom bola na miestach, kde sa dostane len málo ľudí. Vďaka nej vám prinášame jedinečné postrehy, momenty a fotografie z utečeneckého sýrskeho tábora v Iraku, ktoré vám priblížime v nasledujúcich riadkoch.
Dobrosrdečnosť Slovákov nepozná hraníc. Príkladom je aj mladá Slovenka, ktorá sa rozhodla uberať odlišným smerom ako väčšina mladých žien v jej veku. Dvadsaťpäťročná Ivana Vršanská pracuje ako dobrovoľníčka v neziskovej organizácii SIMAT (Slovak Institute for Mine Action and Technology), ktorá sa zaoberá tvorbou humanitárnych projektov určených najmä pre krajiny blízkeho východu. Mladá Žilinčanka bola na miestach, kde sa z nás len málokto dostane a videla mnoho utrpenia. Iba pre Dámsku jazdu poskytla jedinečné postrehy, momenty a fotografie, ktoré vám priblížime v nasledujúcom rozhovore:
Kde presne ste boli, ako dlho a o koľkých ľudí ste sa starali?
Bola som šesť mesiacov v Kurdistane, to je severná časť Iraku. Utečenecký tábor, v ktorom sme mali projekty, sa volal Domiz a jeho kapacita predstavovala pôvodne okolo 35 000 ľudí.
V tábore sa nachádzali iba ženy s deťmi alebo tam mali prístup aj muži?
Domiz je zmiešaný tábor, čiže tam žili i matky s deťmi, rodiny a aj slobodní muži. Tí však bývali v oddelenej časti tábora.
Ako to vlastne vyzerá v takom utečeneckom tábore?
Keď ste prišli do tábora prvýkrát, všetko, čo ste videli, boli len biele stany a možno nejaké cisterny na vodu. Všade, kde ste sa pozreli, videli ste len tieto stany a veľa ľudí. Nič viac. Bol to zvláštny pocit a pre mňa úplne nová skúsenosť. Tento tábor, ako som už spomenula, mal kapacitu cca 35 000 ľudí. No každý deň doň prichádzalo približne 800 až 1100 nových utečencov prekračujúcich hranice Sýrie. Kapacita sa tak postupne zväčšovala. Tým sa zhoršovali i životné podmienky. Stalo sa, že v jednom stane nakoniec boli nútené žiť aj dve či tri rodiny. Tesne pred mojim odchodom hľadalo v Domize útočisko podľa odhadov až okolo 50 000 – 55 000 Sýrčanov. Tábor Domiz mal oproti iným výhodu, a to že bol otvorený. Čiže ľudia, ktorí tam prišli, mohli kedykoľvek odísť. O to jednoduchšie to bolo pre rodiny, ktoré mali príbuzných v Iraku. Mohli sa slobodne navštevovať a dokonca si nájsť zamestnanie mimo tábora. Aspoň tak dostali šancu pokračovať v bežnom živote. Aj niektoré organizácie sa sýrskym utečencom snažili poskytnúť možnosť zamestnať sa v rámci tábora prostredníctvom rôznych projektov, či už poskytovaním mini grantov na založenie si vlastných obchodov alebo zbieraním odpadkov a podobne.
Ako komunikovali utečenci s rodinou, ktorá ostala v Sýrii? Mali vôbec možnosť sa s ňou spojiť?
Možnosti boli samozrejme kvôli konfliktu obmedzené. V Domize si pomáhali ľudia tak, ako vedeli. Prostredníctvom mobilov či známych. Ale viem o tom, že v iných táboroch jedna organizácia pomáhala utečencom skontaktovať svoje rodiny v Sýrii.
Aké sú sýrske ženy? Majú šancu v tak chudobnej krajine starať sa o svoj zovňajšok a byť pekné?
Sýrčanky sú pekné ženy a určite ako každá z nás, aj ony sa chcú páčiť. No v podmienkach, v ktorých sa ocitli, čelili novým závažným problémom. Ja osobne som v Sýrii nebola, takže neviem, ako to pred útekom vyzeralo v ich reálnom živote. Existencia v utečeneckom tábore je samozrejme odlišná. Opustíte domov a všetko zanecháte tam. Musíte vlastne začať odznova a bojovať o prežitie. Sýrčanky však nezostávali pasívne. Napríklad sa veľmi zapájali do rôznych projektov v tábore, ako aj do projektu, na ktorom som pracovala ja. V Domize sa totiž začali stavať školy pre sýrske deti. Tie však nemali dostatočnú kapacitu, lebo až okolo 35 percent obyvateľov tábora tvorili deti a mládež do 18 rokov. Náš projekt teda budoval takzvané centrá, kde sa deti mohli bezpečne hrať, tráviť svoj voľný čas alebo pripravovať do školy. Tam sme zamestnávali aj Sýrčanky. Boli veľmi šikovné a vedeli sa pekne a dobre starať o zverené deti.
Musia chodiť sýrske ženy zahalené? Môžu sa aj nejakým spôsobom presadiť?
Väčšina Sýrčanov v Domize sú Kurdi. Kurdské ženy nemusia chodiť zahalené. Sýrčanky sa určite presadiť mohli, vedeli a aj chceli. Záleží to však od mnohých vecí, ako aj od ženy samotnej a najmä jej rodiny. Napríklad tábor Domiz bol rozdelený do malých skupín, takzvaných sektorov, na základe geografickej lokality, pretože utečenecký tábor bol obrovský. Každý tento sektor mal svojho lídra a mnohé viedli práve sýrske ženy.
Stretli ste sa s takou situáciou, že ste mali strach? Čelili ste nejakému priamemu konfliktu?
Nie. Sýrčania si vážia poskytovanú pomoc. Sú za ňu vďační, veľmi príjemní a pohostinní. Často nás pozvali do stanov na čaj, a to aj tí, čo mali naozaj málo. Pitie čierneho čaju je u nich istá tradícia. V malej miniatúrnej šálke ste mali veľmi silný nápoj, kde asi štvrtina z neho bol cukor.
Sýrsky utečenecký tábor Domiz v Iraku
Takže sa vám nestalo, že na vás niekto namieril zbraň?
Nie. Treba povedať, že Kurdistan je pomerne bezpečný, úplne iný ako centrálny Irak. V centrálnom Iraku som nebola a nemala som to ani povolené. Povedala by som, že predstavy, ktoré svet má o tejto krajine, sa skôr týkajú centrálneho Iraku. Kurdistan je samostatná autonómna oblasť s vlastnou vládou, políciou a podobne, ktorá profituje aj z produkcie ropy.
Videli ste veľké utrpenie, boli ste na miestach, ktoré máme my Slováci a svet sprostredkované iba cez médiá. Kde sa podľa vás zvykne najviac prekrúcať pravda?
To je veľmi ťažká otázka. Pravda je často prekrúcaná najmä preto, že len veľmi málo ľudí, ktorých viete spočítať na prstoch ruky, tú pravdu naozaj vie. A všetko ostatné, čo vieme my bežní ľudia, čo vedia iné národy, je iba to, ako my vnímame tieto udalosti. A ja si nemyslím, že ide o objektívnu pravdu.
Zhovárala sa Milota Mezeiová