Na internete som sa dočítala, že syndróm prázdneho hniezda zažívajú hlavne ženy, ktoré sú na deťoch závislé a uprednostňujú ich záujmy pred svojimi. Starostlivosť o deti bola ich hlavný zmysel života. No neviem. Aj u mňa bola starostlivosť prvoradá, ale teda syndróm prázdneho hniezda nešiel okolo mňa ani náhodou. Práve naopak.
Ruka hore a som zo dňa na deň šťastnejšia. Osemnásť rokov sa totiž u nás doma všetko, ale že všetko točilo okolo dcéry. Od ôsmich rokov vrcholovo športovala, čo pre nás znamenalo pravidelné vstávanie o piatej ráno, odvoz na tréning, odvoz do školy, odvoz zo školy, odvoz na jeden tréning, odvoz druhý tréning, odvoz domov. Vozili sme ju ako mača nie preto, že bola lenivá, ale inak by to nestihla. Víkendy boli zasa o pretekoch a takto to išlo dlhé roky. Toto bol hlavný zmysel nášho života až do jej dospelosti.
Vlastne ani netuším, ako sme to všetko zvládali. Pri jej doslovnom odsťahovaní sa z domu pred mesiacom som si spomenula na reklamu, kde dvaja rodičia sa tvária nešťastne, že chlapec odchádza. Len čo za sebou zatvorí dvere, v podrepe mávajú rukami nad hlavou od šťastia dovi-dopo! Keď dcéra po prvý raz letela pred rokmi do školy na druhú stranu zemegule, presne toto sme na letisku predviedli aj my. Milujúci rodičia. Mávali sme jej rovno pred nosom na rozlúčku a vôbec sme nezakrývali to nadšenie, že sa konečne vyspíme. Dcéra sa nás vtedy pýtala, či by sme sa aspoň nemohli pretvarovať, ako nám je ľúto, že odlieta tak ďaleko a na tak dlho. Povedali sme jej, že sa veľmi ospravedlňujeme, ale že my sme takí vyčerpaní z toho jej športového života, že tú radosť, že sa konečne vyspíme, nevieme ani skryť. Ale, že nech sa nebojí, že ju milujeme ako koňa, je pre nás všetkým, že len nech nás nechá pár týždňov vyspať a my sa určite ozveme. Kým sme jej to vysvetľovali, vedľa sa o zem takmer hádzala iná matka, ktorej tiež odlietala dcéra. Hovorila som si vtedy, som zlá matka? Vystískali sme tú našu a spali sme celé týždne, kedy sme mohli.
Vracala sa nám farba do tváre a stále viac sme si užívali pokoj doma. Aj to, že vždy, keď sme odišli z domu, našli sme ho v rovnakom stave, ako sme ho opustili. …. nikde nič nesmrdelo, lebo nehnilo … . Syndróm prázdneho hniezda? Nepoznám! Som zlá matka? Možno som zlá matka, ale nám sa život doma začal jej odchodom. Nastúpil však ďaleko väčší strach o jej budúcnosť, ale som vedela, že ma aspoň nebude už bolieť pri srdci to, čo nevidím. Neskorý príchod domov, sklamanie z prvej lásky či kamarátok… Milujeme našu dcéru a urobili by sme pre ňu všetko na svete a priatelia sú nám svedkami, že sme aj spravili, ale odkedy odišla z domu natrvalo, nám sa vrátila krv do žíl a konečne žijeme!
A hlavne si užívame. Čím sme starší, tým viac. Veď nemáme doma už dieťa! Kedysi sme začali v rezortoch so zákazom vstupu detí do 16 rokov. Po 5 rokoch sme už na 21 rokov a žiaden pocit syndrómu prázdneho hniezda sa nedostavil dodnes. Naopak, s dcérou sme nikdy nevychádzali tak dobre ako teraz. Možno práve preto, že sme boli dobrí rodičia. Milé ostatné detičky. Ak svojich rodičov naozaj milujete, a oni sa milujú tiež, nechajte ich dýchať a šup čo najskôr z domu. A nevyhovárajte sa na peniaze. Dajú sa zarobiť aj popri škole, len treba pre to aj niečo urobiť. Žijete v demokracii, ktorá vám otvára celú náruč. Využite ju maximálne, ako sa dá. Naozaj sa to dá a život vám ukáže, že to bola najlepšia cesta, ako sa postaviť na vlastné nohy čo najskôr, aby ten váš život stál skutočne za to!
Lucia Tomečková
