BRATISLAVA 8. októbra 2018 (DJ/PR) – Niet asi človeka, ktorý by nepoznal Draculu. Bol to transylvánsky vampír, krutovládca, stredoveký psychopat alebo sexuálny sadista svojej doby?
Hlavnú hrdinku novinky Draculova žena Karolínu to nezaujíma. A nezaujíma ju ani Rumunsko. Jej priatelia majú však na vec iný názor.
Na výlet do tajomnej Draculovej krajiny sa bláznivo tešia, hoci sa chystajú vziať so sebou i kladivo, kôl a cesnak. Nadšením napokon nakazia i samotnú Karolínu. Všetka zábava sa však končí, keď v hlbokom lese blízko hradu Poenari natrafí na svorku vlkov. V pude sebazáchovy pred nimi uteká, ale netuší, že svojím príchodom spustila niečo, čo sa už nedá zastaviť…
Na zdanlivo opustenom hrade v horách jej bude odhalený tragický osud mladej uhorskej grófky Ilony Szilágyiovej, ktorú v 15. storočí vydali za krutého valašského princa Draculu. Karolína dostane odpovede, ktoré nechcela poznať, na otázky, ktoré nekládla.
Kto bol teda vlastne Dracula?
Alebo ešte stále je?
Čosi neurčité vo mne vzbudzovalo obrovský nepokoj, vnútri niečo bilo na poplach, moje oči kopírovali krajinu, ktorou sme prechádzali, a celkom isto som vedela len jedno. Nebol to vampirizmus ani Dracula či reči o cesnaku a ružencoch, ktoré boli príčinou mojej podráždenosti. Čo to však bolo, na to som si nevedela odpovedať ani sama.
Autorka Michaela Ella Hajduková všetky pôsobivé miesta, ktoré sú opísané v románe niekoľkokrát navštívila. Rumunsko miluje a chodí tam už desať rokov. Bolo teda len otázkou času, kedy si túto krajinu vyberie za miesto svojho ďalšieho príbehu. A vytvorila príbeh naozaj strašidelný, napínavý, z ktorého behajú zimomriavky po tele.
Michaela priznáva, že vymyslenej hlavnej postave Karolíne „odovzdala“ svoj niekdajší odpor k tejto krajine. „Bol to postoj plný predsudkov a všetky jej pocity, ktoré prežíva, keď napokon Rumunsko navštívi, sú moje,“ priznáva s úsmevom Michaela.
Väčšiu časť knihy napísala práve počas dovoleniek v Rumunsku a písala aj v Draculovom rodnom dome v Sighisoare, kde je dnes reštaurácia. A taktiež v penzióne Casa Rasnoveana s výhľadom na hrad Rašnov.
Začítajte sa do novinky Draculova žena:
Pracovný deň dnes nemal konca. Sedela som vo svojom kresle so zápisníkom na kolenách a sústredene počúvala pani Lingerovú, ktorá ležala na pohovke. Už neplakala, no v rukách stále stískala vreckovky. Bolo mi jej skutočne veľmi ľúto, ale musela som byť profesionálka. Moja ľútosť jej nijako nepomôže. Toto bol zatiaľ najťažší prípad, aký sa ocitol na mojom gauči v súkromnej psychologickej ordinácii za dva roky, ktoré fungovala. Tá žena sem prišla s banálnym problémom v manželstve a napokon z nej vyšiel celý jej pohnutý život, z ktorého by hollywoodski filmári urobili poriadnu drámu.
Pani Lingerová sa posadila, vysiakala sa a utrela si červené oči. Upokojila som ju, tak ako po každom sedení, a do diára som si poznačila ďalšie stretnutie.
Hneď ako som ju vyprevadila von, všimla som si známu postavu. Sedela v čakárni na stoličke a v rukách držala otvorený časopis. Rozlúčila som sa s pacientkou a pristúpila k čítajúcej žene.
„Zdravím vás, slečna Maxová, čo robíte v týchto končinách?“ zastala som pri nej s rukami prekríženými cez prsia a úsmevom na tvári.
Moja najlepšia priateľka zodvihla hlavu a obdarila ma úsmevom. Potriasla ryšavými kučerami a odložila časopis.
Vstala a objala ma. „Aj ja ťa rada vidím, pani doktorka,“ zatiahla teatrálne.
„Čomu vďačím za túto vzácnu návštevu? Posaď sa u mňa,“ ukázala som na kreslo pri stole, keď sme vošli dnu, no Saša zamierila ku gauču.
„Vždy som si to chcela skúsiť,“ so smiechom si ľahla na pohovku a položila si ruky na hruď. Prekrížila si nohy a ja som sa zasmiala na tom, aká bola čitateľná. Jej obranné gesto hovorilo za všetko. Saša bola tak trochu ako obrnený tank. Málokoho si pustila k sebe, a ak sa tak stalo, prešiel jej tvrdým výberovým konaním. Poznali sme sa už veľmi dlho, celé roky. Zakaždým sme sa pokúšali prísť na to, kedy sme sa prvýkrát stretli, no vzhľadom na to, že sme boli nerozlučné už od škôlky, sme na to nikdy neprišli. Neskôr nás ešte väčšmi spojila spoločná vášeň – cestovanie. Najprv sme chodili len my dve, neskôr sa k nám pripojil aj Sašin brat Alexander. Ten potom pritiahol svojich dvoch kamarátov Gaba a Američana Richarda, ktorý každé leto strávil pár týždňov v Európe, keďže ňou bol nadšený, a so súrodencami sa poznal už niekoľko rokov. Zoznámil sa s nimi vďaka školskému výmennému pobytu.
Pred piatimi rokmi sme všetci urobili spolu prvý veľký trip vo Francúzsku. Veľmi skoro sme zistili, že sme zohratá partia. Odvtedy sme sa takto stretávali každé leto, niekto vymyslel ďalší výlet a išlo sa. Naposledy sme si boli minulé leto obzrieť Island. Gabo sa veľmi zaľúbil do Björk a vzal si do hlavy, že ju musí vidieť naživo.
Island sme si síce pozreli, dokonca i sopky, krátery a ľadovcové jazerá, ale, žiaľ, Gabo svoju Björk naživo nestretol.
Ku koncu mu to však ani neprekážalo, lebo sa zaľúbil do Katty Jónasdóttirovej. Gabo bol skrátka taký. Nebolo mu treba veľa. Na každom tripe sme sa na ňom dosť nasmiali.
Posadila som sa do kresla ku gauču, na ktorom stále ležala Saša s prekríženými nohami a rukami pod hlavou.
„Tak spusť,“ zasmiala som sa. „Čo ťa trápi? Predpokladám, že niekto dostal nejaký totálne uletený nápad na trip, keď si prišla osobne.“
„Och, si naozaj dobrá,“ zadívala sa na mňa s doširoka otvorenými očami. „Nie si jasnovidka?“
„Nezahováraj. Tak o čo ide? Vieš, že zbožňujem cestovanie, akurát divočiny typu Čína či Mongolsko… tam ma nedostanete.“
„Neboj, tak ďaleko nie,“ ľahla si na bok a podoprela si hlavu.
„Skôr ide o to, že som dostala nápad. Videla som jedno brutálne video. Naozaj brutálne, pecka! Prišla som ti o tom najskôr porozprávať a potom ti to i ukážem.“ Zasmiala som sa na jej vyjadrovaní. Saša spromovala len tento rok a ešte stále sa nevedela spratať do kože.
„A navyše budem mať čoskoro narodeniny, takže mi už nič nemusíš dávať. Čestné pionierske,“ zodvihla dva prsty dohora a ja som vyprskla do smiechu, lebo Saša bola asi taká pionierka ako ja, keďže my sme už neboli ani iskry.
„Saša,“ začala som sa smiať. „Mám sa báť? Hádam ne chceš ísť niekam do pekla, že tu za to tak oroduješ?“
„Chcem navštíviť Transylvániu,“ posadila sa a povedala smrteľne vážne. Sledovala môj výraz tváre. Najskôr som sa nezmohla na slovo. Chvíľu sme sa na seba len dívali, a potom som uhla pohľadom, vstala som a povedala jednoducho nie.
„Ale…“ Saša sa tiež postavila, pripravená argumentovať, no ja som ju nepustila k slovu.
„Saška, dobre vieš, že tam nechcem ísť. Neznášam to tam, celkovo mám k tej krajine odpor. Zdá sa mi špinavá, plná psov… nemám jeden jediný dôvod tam ísť. Veď je to v Rumunsku.
Čo už len tam chceš vidieť?“
„Daj mi šancu.“ Vytiahla svoj tablet, no ja som mala stále prekrížené ruky cez prsia a na tvári sa mi usadil zamračený výraz. Nepočúvala som ju, krútila som naštvane hlavou.
„Saška, nie. Nepresvedčíš ma. Nič, čo mi ukážeš, môj názor nezmení. Rumunsko? Rumunsko?! To ako fakt?!“
Nepočúvala ma, preklikala sa k akémusi videu s fantastickou prírodou, nádhernými zámkami, kláštormi, horami, skalami, o ktorých hneď aj začala básniť, no ja som sa odvrátila.
„Nechcem tam ísť, Saška, prepáč, je to moje posledné slovo.“
„Nedáva to zmysel. Prečo sa tak veľmi brániš? Si predsa psychologička, dobre vieš, že neopodstatnený odpor nie je dostatočný dôvod. Tak čo potom? Ina, o čo ide? Poznám ťa tak dlho, prečo o tomto nič neviem? Teda hej, vždy, keď sa niekde spomenulo Rumunsko, si zagúľala očami, ale dôvod si nikdy neprezradila. Vieš, že mne môžeš povedať všetko, i to, čo nepovieš svojej psychologičke,“ snažila sa odľahčiť situáciu a obe sme sa na seba usmiali.
„Saši, nemám ti čo povedať. Nemám logický dôvod. Skrátka cítim k tej krajine odpor. Nič ma tam neťahá, nepáči sa mi, je tam kopa Cigánov, špiny, divokých psov… ich Cigáni k nám chodia žobrať… V správach nikdy nič dobré o nich nepovedia. Neviem, načo by som tam mala ísť? A čo na to ostatní? Vlastne… nič… určite sú nadšení.“
„Vieš čo?“ Saša položila tablet na stôl. „Teraz idem preč a toto ti tu nechám. Sľúb mi, že si to aspoň pozrieš. Ale normálne. Nie jedným okom. Sľúb mi len to.“
Váhala som, no napadlo mi, že nič predsa nestratím, keď si to pozriem. Napokon som to Saši sľúbila a tá, spokojná s tým, že dosiahla aspoň to, opustila moju ordináciu.
Milan Buno, literárny publicista
