BRATISLAVA 5. septembra 2018 (DJ/PR) – Levica z Mogadoru je príbeh o nezlomnej vôli bojovať za svoju lásku a rodinu. Je to rodinná sága o dvoch generáciách silných žien a temnom rodinnom tajomstve. Fascinujúce čítanie, ktoré nebudete vedieť odložiť. Vtiahne vás voňavý Orient, lákavá exotika, vzrušujúce a dobrodružné situácie. Ak privriete oči, doslova uvidíte Mogador, jeho chute, zvuky a vône. Autorka ho dokázala úžasne vystihnúť.
Mladá Angličanka Sibylla Spencerová má podrezaný jazyk, čím už odohnala nejedného nápadníka. Lenže nevydatá žena v prvej polovici 19. storočia je na spoločenskom rebríčku na rovnakej priečke ako dieťa, a tak šikovná a sčítaná Sibylla prijme žiadosť o ruku od Benjamina Hopkinsa. Ten pracuje v lodiarskej spoločnosti jej otca, no k Sibylle ho neťahá len láska, má aj bočné úmysly.
Maroko, 1836
Manželia krátko po svadbe odchádzajú do Maroka, aby rozšírili otcovo obchodné impérium. Sibyllu fascinuje exotická kultúra – rušné bazáre plné vzrušujúcich vôní i úmorná horúčava púšte. Maroko sa rýchlo stane jej domovom, no Benjamin v Afrike trpí. Zapletie sa do nekalých kšeftov, čím ťahá na dno aj svoju manželku. Sibylla tak musí dokázať svoju silu a statočnosť, čo v časoch a v krajine, ktorá nepraje ženám, nie je vôbec jednoduché.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Autorka novinky Levica z Mogadoru Julia Drostenová je pseudonym autorskej dvojice Horsta a Julie Drostenovcov, ktorí žijú v okolí Münsteru. Písanie kníh je zároveň ich veľkou záľubou, veľmi si však užívajú aj prípravné práce – mnohé činnosti a situácie, o ktorých píšu, si chcú vyskúšať na vlastnej koži.
Pri písaní románov už absolvovali let dvojplošníkom, včelársky kurz, cestovali do Egypta po stopách faraónov či navštívili sloniu farmu na Srí Lanke.
Začítajte sa do novinky Levica z Mogadoru:
Niet osudu bez Alahovho dovolenia. Ak veríš v Alaha, povedie ťa srdce. Lebo Alah vie všetko. (Korán)
Modrá perla Atlantiku
1835 – 1840
Prvá kapitola
Londýn
Jún 1835
„Nevideli ste môjho otca?“
Pätnástim zamestnancom v kontoári lodiarskej spoločnosti Spencer & syn od prekvapenia skoro zabehlo.
Vo dverách stála Sibylla Spencerová. Lapala dych, na hruď si pritískala bielu obálku, pohľadom blúdila z jedného na druhého. Dvadsaťtriročná majiteľova dcéra zvyčajne prichádzala do lodiarskej spoločnosti iba raz za rok – aby spoločne s macochou rozdali zamestnancom vianočné darčeky.
Lenže teraz nie sú Vianoce, je jún. Ak sa Sibylla takto nečakane, celá rozrušená a očividne sama, zjavila v drsnom mužskom svete londýnskeho prístavu, neveští to nič dobré. Vedúci účtovníkov pán Donovan váhavo vykročil spoza písacieho pultu.
„Váš pán otec šiel do Ledgerhouse na zhromaždenie West India Dock Company, slečna Spencerová. Vráti sa najneskôr o polhodinku. Ráčite naňho počkať? Peter,“ kývol na jedného z pisárskych učňov, „prines slečne Spencerovej stoličku.“
Sibylla netrpezlivo pokrútila hlavou, no vtom sa od iného pultu pod oknom ktosi ozval. „Zdá sa, že je to naliehavé. Ak dovolíte, slečna Spencerová, zavediem vás tam. Aj tak som sa chystal do dokov.“ Vysoký mladý muž s nápadným uzlom na hodvábnej kravate, v modernej priliehavej veste, vo vyleštených topánkach si z pultu vzal koženú mapu, podišiel k Sibylle, uklonil sa. Pri jeho výške to vyzeralo, ako keď sa zavrie vreckový nožík.
„Benjamin Hopkins,“ predstavil sa sonórnym, trocha arogantným tónom. „S vaším dovolením vedúci nákupu vášho cteného pána otca.“
Účtovníkovi sa uľavilo, že sa môže vrátiť za pult. Za Benjaminovým chrbtom sa ozvalo nespokojné mrmlanie. Pohľady kolegov ho pichali ako špendlíky. Hopkins mal sotva dvadsaťosem, no už sa vypracoval na pravú ruku lodiara a kupca Richarda Spencera. Kolegovia ho neznášali. Keď niekto urobil chybu, Hokpins nikdy nezabudol poreferovať o tom šéfovi. Škrobené spôsoby a afektované vystupovanie mu istotne pripadali vznešené, no ostatným bol len na smiech.
Benjamina pod vysokým bielym golierom obliala horúčava, no nie zato, že by si robil ťažkú hlavu z nevraživých kolegov. Pod skúmavým pohľadom Sibylliných azúrových očí mal čo robiť, aby nesklopil zrak. Dlho si ho mlčky premeriavala, a keď sa už zľakol, že ide odmietnuť, prikývla: „Dobre, pán Hopkins.“
Vydýchol si, pocítil úľavu, ba triumf. „Potom už len dúfam, že ctenému pánu otcovi nenesiete zlé správy,“ pohľadom zablúdil na obálku v jej ruke.
„Do toho vás nič, pán Hopkins.“ Sibylla sa zvrtla, rozbehla sa dolu schodmi. Benjamin schmatol kabát z vešiaka pri dverách, rýchlo si ho navliekol, keď sa za jeho chrbtom tlmene, no jasne a zreteľne ozvalo: „Len sa pozrite na toho pätolizača. Už lezie pod sukňu šéfovej dcére.“
„Kde ste toľko, pán Hopkins? Ponáhľam sa!“ zvolala Sibylla z prízemia. Nereagoval na urážku a so vztýčenou hlavou vyšiel von.
Sibylla už sedela na kozlíku elegantného dvojkolesového koča. V jednej ruke držala opraty, druhou ukázala na miesto vedľa seba. „Tak poďme, pán Hopkins! Alebo sa azda necítite dobre, keď drží žena v rukách opraty?“
„Bože môj!“ vyliezol na kozlík. „Naopak, je to pre mňa veľká česť!“
„Nepreháňajte, pán Hopkins!“ Tľoskla na hnedú kobylku a prudko pritiahla opraty. Hopkins stratil rovnováhu, zvalil sa na operadlo. Sibylla sa pohŕdavo uškrnula. Benjamin si povedal, že sa nedá vystrašiť.
Už pár rokov pri rozdávaní vianočných darčekov sleduje, ako sa zo žabky s plochým hrudníkom stáva príťažlivá mladá žena. Zo začiatku mala na každý prst niekoľko nápadníkov, no tvrdohlavosťou a ostrým jazykom postupne všetkých odohnala. Keď sa rozchýrilo, že chce mužov ovládať, mnohých to vyľakalo. Benjamin to považoval za svoju výhodu. Medzi zamestnancami lodiarskej spoločnosti sa totiž klebetilo, že Richard Spencer sa začína obávať, aby mu dcéra neostala na ocot. Čím väčšie budú jeho obavy, tým menej mu bude prekážať taký zať ako Benjamin, ktorý nemá ani vznešený pôvod, ani veľký majetok.
„Na aké zhromaždenie to šiel otec?“ spýtala sa Sibylla. Vozík sa predieral pomedzi káry s nákladom, prístavných robotníkov, námorníkov, prístavných agentov, remeselníkov a zamestnancov priľahlých kontoárov.
„Taká rozkošná mladá dáma sa určite nezaujíma o suchopárne obchodné rokovania,“ odvetil Benjamin a šarmantne sa usmial. U inej ženy by jeho odpoveď možno mala úspech, no od Sibylly si vyslúžil iba rozhorčený pohľad. „Myslíte, že by som sa spytovala, keby ma to nezaujímalo?“
Benjamin sa opäť usmial, no už rozpačito. „Nuž, ide o obchody s Maghrebom, teda s krajinami severnej a západnej Afriky,“ povedal. „Váš pán otec ako prezident West India Dock Company dostal list od generálneho konzula britskej vlády v Maroku. Sultán pozýva do krajiny kupcov z Európy. Má prázdnu kasu – vyčerpali ho dlhé boje proti neposlušným berberským šejkom. Židia mu rozprúdili vnútorný obchod, my Európania máme zabezpečiť vývoz tovaru do zámoria.“
„A nie je to tam pre nás nebezpečné? Pri brehoch vraj pôsobia piráti, ktorí berú kresťanských zajatcov a predávajú ich do otroctva,“ zamyslene poznamenala Sibylla.
„Vidím, že sa vyznáte, slečna Spencerová, klobúk dolu,“ prekvapene odvetil Benjamin.
„Veľa čítam, najmä o cudzích krajinách, ktoré zrejme na vlastné oči nikdy neuvidím,“ vysvetlila. „Čítanie je jedna z mála zaujímavých činností, ktorými si vypĺňam voľný čas.“
Prikývol, hoci tomu nerozumel. Prečo žene z hornej vrstvy nestačí, že vedie bezstarostný život, na čajoch a večierkoch sa predvádza v najnovších modeloch, sem-tam klebetí?
„Našťastie pirátska hrozba na pobreží Maghrebu sa skončila,“ odvetil. „Európske vlády si kúpili tamojšie kniežatá, ale svoje urobilo aj naše námorníctvo. Neverili by ste, aký účinok môže mať pohľad na vojenské lode vyzbrojené delami. Ak sultán Abd ar-Rahmán naozaj dá Európanom voľnú ruku, čakajú tam na nás nesmierne lukratívne obchody.“
„A členovia dokárskej spoločnosti sa teraz radia, či poslať obchodníkov do Maroka?“
„Áno, v hre je Tanger na pobreží Stredozemného mora a Mogador na brehu Atlantiku. Ale pochybujem, že sa nájde dosť ľudí, ktorí by mali záujem pôsobiť v necivilizovanej arabskej krajne.“
„Mogador,“ zamrmlala Sibylla. „Znie to tajomne.“
Benjamin si ju ukradomky premeriaval. Bola štíhla, na jeho vkus azda trocha privysoká, na kozlíku sedela vzpriamene. Strieška bola sklopená, vietor sa jej pohrával s farebnými stužkami na slamenom klobúku a vydúval žabó na letných šatách pod svetlým plášťom. Spod klobúka jej neposlušne vytŕčali plavé vlasy, z profilu videl jej dlhé riasy a úzky nos. K tomu jemná bledá pleť a ľahký rumenec na lícach, no vyzerala ako pravá „anglická ruža“ – ako žena, čo patrí do prepychového domu alebo na elegantný ples, a nie do rušného, špinavého londýnskeho prístavu.
„Tak ako, pán Hopkins? Dôkladne ste si ma poobzerali, aký rozsudok vynesiete? Dívate sa na mňa ako obchodník, čo skúma sudy s rumom alebo vrecia s kávou? Alebo vo mne vidíte ženu, ktorá pôsobí ako pekne zabalený, no úplne zbytočný darček?“ Ironicky sa spýtala a pozorne sa naňho zadívala.
„Prepáčte!“ zajachtal. „Ale ak dovolíte, ani vo sne by mi nezišlo na um prirovnávať vás k sudu s rumom ani k vrecu s kávou. To by bola urážka vašej krásy, ale aj vášho vzácneho charakteru, o ktorom sa opätovne presviedčam.“
„Vy ste ale lichotník, pán Hopkins!“ pokrútila hlavou.
Benjaminovi pomaly dochádzalo, čo mali na mysli muži, keď hovorili, že slečna Spencerová má podrezaný jazyk. Ďalšie lichôtky si radšej odpustí. „Teraz musíte odbočiť doľava a potom stále rovno popri tom múre.“
Sibylla vyšla z príjazdovej cesty od sídla lodiarskej spoločnosti na úzku cestičku vedúcu rovnobežne s kanálom spájajúcim Temžu so západoindickými dokmi.
„Božemôj!“ ohromene zvolala, keď míňali halu, z ktorej sa šíril hluk parných strojov. „Veď tu je skoro taký ruch ako na Oxford Street počas najväčšej nákupnej špičky!“
„Každý sa chce zbaviť tovaru – obchodníci v meste i lode. S tým rozdielom, že tu je množstvo tovaru neporovnateľne väčšie,“ dodal Benjamin.
Oči sa jej zaleskli. „Teraz už chápem, prečo otec vravieva, že srdcom Londýna je prístav.“
Husto za sebou tu kotvili veľké, stabilné troj- a štvorsťažníky, takzvané westindiamany, ktoré zabezpečovali prepravu tovaru medzi Starým svetom a východným pobrežím Ameriky. Doky sa rozkladali na polostrove Isle of Dogs, ktorý z troch strán obmývala široká slučka Temže. Postavili ich pred vyše tridsiatimi rokmi a svojho času to bolo jediné zariadenie londýnskeho prístavu nachádzajúce sa mimo toku rieky. Dva obrovské bazény s kapacitou asi šesťsto lodí boli s riekou prepojené dômyselným systémom kanálov.
„Tu na východnom konci je vjazd a výjazd,“ ukazoval Benjamin Sibylle. „Loď najprv vojde do dovozného doku, kde vyložia náklad. Odtiaľ pokračuje do vývozného doku, kde ju znova naložia, a po ďalšom kanáli napokon opäť vypláva do šíreho sveta.“
„A vďaka týmto lodiam môžu mať ľudia v celom Anglicku kávu, čaj alebo cukor z Karibskej oblasti. Fascinujúce!“ poznamenala Sibylla.
Benjamin náhlivo prikývol. Oveľa väčšmi ho však zaujímalo, čo sa píše v tom liste, ktorý chce slečna Spencerová odovzdať otcovi. „To musí byť nesmierne súrna záležitosť, keď sa taká bezúhonná mladá dáma odváži vkročiť do tejto džungle,“ opáčil a usiloval sa, aby to vyznelo starostlivo.
„Vyjadrili ste sa veľmi vznešene, no nezdá sa vám, že ste príliš zvedavý?“ odsekla ironicky.
Rozladene sa zadíval na škriekajúce čajky – práve sa bili o smradľavú zdochnutú rybu. Nezbadal Sibyllin pobavený pohľad. Sedel na kozlíku mĺkvy, trocha urazený, na prsia si pritískal koženú mapu. Ako sa jej všemožne usiluje zaimponovať! Premeriavala si jeho úzku, jemnú tvár. Mihalnice i obočie mal svetlé, oči vodovo modré, úzke pery a výrazný, pomerne dlhý nos. Hladko oholené líca, vzorne upravené kotlety, zastrihnuté vlasy, rafinovaný uzol na kravate a vyleštené topánky prezrádzali márnomyseľnosť a túžbu po luxuse.
Všetci doterajší nápadníci sa k nej správali ako k hlúpemu malému decku. Rozdávali rady, o ktoré ich neprosila, a keď zistili, že má vlastný názor a aj ho presadzuje, podráždene cúvli. Jeden sa ju dokonca pokúsil obťažovať, dala mu facku. Neskôr o nej rozšíril, že Sibylla Spencerová chce mužov ovládať.
Mala šestnásť, keď skončila dievčenskú Školu lady Eleanor Hollesovej, a všetci očakávali, že sa vydá, založí si rodinu. Nikoho nezaujímalo, že má iné túžby, že chce využiť všetky fascinujúce možnosti, ktoré jej život ponúka, na vlastné oči vidieť čo najviac zázračných končín sveta. Nemala najmenšiu chuť hneď sa vydať. Lenže odvtedy prešlo niekoľko rokov a teraz má dvadsaťtri. Skoro všetky priateľky už majú vlastnú domácnosť. Iba ona býva u rodičov a musí počúvať viac zákazov a príkazov ako jej šestnásťročný nevlastný brat Oscar. Pochopila, že nevydatá žena je na spoločenskom rebríčku na rovnakej priečke ako malé decko. Nikoho nezaujíma, čo má v hlave. Čo ak je vydaj predsa len jediná možnosť, ako získať kúsok slobody?
Pri východnej vstupnej bráne zamierila s kočom k dokom a za vysokým protipožiarnym múrom, ktorý obopínal celý areál, zabočila k hlavnej budove na západnej strane.
Milan Buno, literárny publicista
