Slovensko je v šoku! Teda aspoň tí, ktorí v čase Mečiarových amnestií ešte nemali o svojej budúcnosti ani hmlistú predstavu a takí, ktorí si až do premiéry filmu mysleli, že to bolo presne opačne. Kto vedel, že to bola špina štátneho aparátu , tých film neprekvapil. Odchádzali sme z kina a ľudia si medzi sebou šomrali a teraz môžu ísť opäť všetci k volebným urnám a ešte predtým si na štadióne zaspievať niečo rýdzo slovenské. Alebo, ako je to vlastne v tomto našom štáte špinavé a skazené, na čele s našim súdnictvom. Že vlastne slovo spravodlivosť stratila pravý význam a slovo sudca znela ako nadávka. Film Únos jednoznačne ukázal na skazené časy mečiarizmu, nekontrolovateľnú štátnu moc, ale aj otrasný stav súdnictva, voči ktorému sa po premiére filmu ešte viac zdvihla vlna nevôle. Vraj spravodlivosť je slepá. V prípade unesenia syna prezidenta Kováča a Róberta Remiáša jednoznačne , ale na Slovensku máme aj obrovské množstvo charakterných, spravodlivých a čestných sudcov, tak len aby sme v tom aktuálnom záchvate názorového pobúrenia z filmu, ktorému rozumiem a je logický, na nich nezabudli, lebo keď to zabalia aj oni, máme po chlebe. V súdnej sieni som stála niekoľkokrát a vždy som z nej odišla s pocitom, že na Slovensku ešte spravodlivosť existuje . Vďaka sudcom, ktorí si svoju prácu vykonávali vysoko profesionálne, ale aj vďaka rodinnému právnikovi, o ktorom sme vždy hovorili ako o odbornom a ľudskom zjavení. Prišli sme oňho dňom, keď ho hlava štátu v Prezidentskom paláci vymenovala za sudcu. V ten deň sme sa však začali cítiť akosi bezpečnejšie. Vedeli sme, že sa do súdnej siene posadí ďalší mladý človek, ktorému na zákonoch a spravodlivosti záleží. Vedeli sme, že práve takých naša krajina potrebuje. Sudcov v súdnych sieňach , ktorí naozaj hľadajú spravodlivosť. Vedeli sme, že sa zaradí medzi čestných sudcov, ktorí svojou prácou denne dokazujú, že spravodlivosť nie je vždy slepá. Verím, že nebude slepá ani po zrušení Mečiarových amnestií. Rodina prezidenta Michala Kováča a aj Róberta Remiáša si to jednoducho zaslúžia, rovnako ako my všetci.
Lucia Tomečková
