Len minulý rok ukončila štúdium športového manažmentu v Prahe, no už takmer trištvrte roka pracuje ako jediná zástupkyňa Slovenska na prvých Európskych hrách v Baku. Vďaka jej práci na oddelení protokolu ju čakajú stretnutia s najvýznamnejšími politikmi či športovcami Európy. Ako vyzerá práca v pozadí medzinárodného športového podujatia či ako sú na tom ženy v tradične mužskom odvetví opisuje 24-ročná rodáčka z Trebišova Simona Vargová.
Rozhovor s nami robíš na diaľku z azerbajdžanského Baku, kde sa pripravujú prvé Európske hry. Ty na nich zastupuješ Slovensko. Vysvetlíš nám, aká je tvoja funkcia a čo všetko tvoja práca zahŕňa?
Organizačný výbor hier nazývaný BEGOC má komplexnú štruktúru, ktorá pozostáva z viacerých oddelení. Ja konkrétne pracujem na oddelení Protokolu, čo obnáša plánovanie VIP priestorov pre lokálne a zahraničné osobnosti zo sveta športu a politiky, vrátane rôznych prezidentov či ministrov. Protokol je zodpovedný aj za zabezpečenie jazykového servisu pre športovcov a VIP. Takisto úzko spolupracujeme s inými funkciami, aby sme zabezpečili čo najlepší servis pre našu cieľovú skupinu a mohli si tak odniesť neopakovateľný zážitok z hier. Počas hier budem zodpovedná za dve športoviská, a to Basketbalovú arénu a Arénu vodného póla, čo bude veľmi náročné, ale pokiaľ budeme pri plánovaní a prípravách precízni, tak by sa to všetko malo zvládnuť bez väčších problémov.
Ako sa 24-ročné dievča z východného Slovenska dostane hneď po vysokej škole na takéto obrovské medzinárodné podujatie?
Už počas štúdia na vysokej škole som túžila pracovať pre veľké športové eventy na medzinárodnej úrovni. Aj keď mnohí ľudia mi tvrdili, že bez kontaktov sa nie je možné nikam dostať, ja som svojmu snu ostala verná a nepoľavila som. No samozrejme úlohu zohralo aj šťastie, pretože s ponukou práce v Azerbajdžane ma náhodou oslovil Slovenský olympijský výbor a po osobnom interview ma odporučil do organizačného výboru.
Šport a najmä jeho manažérska či diplomatická stránka sa zdajú byť typicky mužskými oblasťami. Pracuje v nich dnes veľa žien alebo sú ženy v menšine?
Myslím, že celkovo v športovom manažmente sa konečne dáva priestor aj ženám. V našej organizácii má asi stále prevahu mužské pohlavie, ale aj ženy tu zastávajú vysoké pozície. U nás v Protokole by som povedala, že sme 1:1, neriešime rozdiely v pohlaví, národnosti, sme si rovnocenní a rešpektujeme sa navzájom.
Čo musí človek splniť, aby sa dostal do medzinárodného tímu, ktorý pripravuje podujatie takého veľkého rozsahu – Európske hry či olympiádu?
Európske hry dali možnosť mladým ľuďom z Azerbajdžanu a Európy, ktorí ukončili štúdium a nemali toľko pracovných skúseností naštartovať ich kariéru. Preto bol proces výberu správnych kandidátov trošku zdĺhavejší. Základom bolo ukončené vysokoškolské vzdelanie v športovom manažmente a ovládanie anglického jazyka na pokročilej úrovni. Potom som musela prejsť vstupnými testami z logiky, verbálnej a numerickej analýzy. Ďalším krokom bolo natočenie krátkeho videa, kde sme preukázali našu kreativitu, a potom nasledoval hodinový pohovor cez Skype.
Čo si chcela robiť, keď si bola malá? Ako si sa dostala k svojej terajšej profesii?
Keďže som odmalička športovala a vystriedala som niekoľko rôznych športov, mojím snom bolo stať sa profesionálnou športovkyňou. Ale postupom času som si uvedomila, že v tom asi neuspejem a začala som sa zaujímať o šport z tej druhej strany. Tak som si vybrala štúdium športového manažmentu, ktorý som začala prvé tri roky študovať na Univerzite v Hradci Kralové a magisterské štúdium som ukončila na Karlovej Univerzite v Prahe. Počas štúdia som sa takisto už podieľala na niekoľkých športových eventoch a začala svoje teoretické znalosti využívať v praxi.
Čo je na tvojej práci najzaujímavejšie?
Na hrách pracujú ľudia, ktorí si prešli niekoľkými olympiádami a v športe majú vybudované meno. Som vďačná, že práve s nimi môžem spolupracovať a učiť sa od nich.
Máš aj svoj najväčší vzor v športovom manažmente?
Žijeme v dobe, kedy ľudia a hlavne mladšie ročníky poznajú šport len z televízie a hier, a preto sú mojím vzorom všetci tí, ktorí sa snažia pre rozvoj športu niečo urobiť a zapojiť deti a staršie ročníky do rôznych športových aktivít.
Ako vyzerá tvoj bežný deň v Baku?
Do práce prichádzam ráno o 9:00 a pracovná doba pozostáva zväčša z mítingov, prípravy materiálov a nás zamestnancov na hry. Kanceláriu opúšťam zväčša o šiestej večer, no občas ak je viac práce sa to pretiahne. Večer buď trávim športom alebo sa stretneme s kolegami a preberáme bežné veci.
Ako sa ti páči Azerbajdžan? Prečo si organizátori vybrali práve túto krajinu na prvé Európske hry?
Prvý krát, keď som sa dozvedela o ponuke v Azerbajdžane, nevedela som, čo si mám pod tým predstaviť. Postupne som si teda začala čítať rôzne články a dozvedať sa niečo o tejto krajine. Pred odletom som mala zmiešané pocity, pretože som nevedela, čo presne môžem očakávať od krajiny, ktorá nie je turisticky populárna. No po prílete moje obavy opadli, Baku je nádherné mesto a pohostinnosť a priateľskosť ľudí ma skutočne prekvapili.
Azerbajdžan bola jediná krajina, ktorá sa uchádzala o usporiadanie 1. Európskych hier a odsúhlasili to európske olympijské výbory.
Na ktorú časť samotných hier sa najviac tešíš?
Na otvárací ceremoniál, kedy to všetko vypukne a všetky tie mesiace neustálych príprav konečne zúročíme. Dúfam, že sa ho budem môcť zúčastniť naživo, pretože v deň otváracieho ceremoniálu na mojom športovisku už bude prebiehať súťaž vodného póla.
Aké sú tvoje plány po EH 2015? Chcela by si skúsiť olympiádu?
Nevýhodou práce na športových eventoch je, že jedného dňa skončia a človek sa znova bude musieť obracať za ďalšími podujatiami, ktoré sa chystajú. Samozrejme, tak ako pre každého športovca je aj pre mňa olympiáda absolútnym vrcholom, ktorý by som jedného dňa chcela dosiahnuť.
Koľko zástupcov Slovenska sa zúčastňuje na prípravách EH v Baku? Prešli ste aj nejakým školením, ako prezentovať našu krajinu v zahraničí?
Na prípravách hier pracujem ako jediná Slovenka a som rada, že teda aj Slovensko má zástupcu pri písaní histórie 1. Európskych hier. Myslím, že žiadne školenie nie je treba, snažím sa Slovensko prezentovať mojou prácou a dúfam, že sa mi to darí.
Čo hovoríš cudzincom, keď sa pýtajú na Slovensko? Čo ich na Slovensku najviac zaujíma?
Najväčším problémom je, že si ľudia zamieňajú Slovensko so Slovinskom. Preto sa im snažím vysvetliť, že sú to dve rozličné krajiny, ktoré nemajú spoločné hranice ani jazyk. Tradične ich zaujíma naša kultúra, život na Slovensku a väčšinu času trávim ukazovaním Tatier.