„Každý z nás sa denne dopúšťa malilinkatej lži,“ tvrdí spisovateľka a dramaturgička Dana Hlavatá, ktorá v týchto dňoch posiela na pulty kníhkupectiev svoje šestnáste literárne dielo Nevinné klamstvá. O novom románe, krutých i milosrdných lžiach, priateľstve, detskej literatúre i letných plánoch autorka porozprávala portálu Dámskajazda.sk.
Nedávno ste dokončili svoje šestnáste literárne dielo. Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy Nevinné klamstvá?
Skutočnosť. Bez obalu a zbytočných prikrášľovaní môžem povedať, že je to príbeh ženy, ktorú poznám roky. Netušila som, že toho prežila toľko, koľko by stačilo na dva životy. Vlastne som z toho jej použila len zlomok.
Je klamať umenie?
Na to neviem celkom odpovedať, ale rozhodne sa hovorí, že každý z nás sa denne dopúšťa malilinkatej lži. A potom sú milosrdné klamstvá, ktoré veci nemusia uškodiť, ale človeku, ktorému ich niekto predkladá, ušetria nervy. Rozhodne si myslím, že existujú aj nevinné lži, ktorými dotyčný človek nesleduje cieľ ublížiť inému. Ale ten, kto klame vo veľkých veciach a jeho lož sa odhalí, ten u mňa stráca na váhe. Už mu nedôverujem, aj keď mu dávam druhú, ba aj tretiu šancu. No keď sa zatnem, už so mnou nepohne ani lokomotíva. Lož vás v konečnom dôsledku, ak nič vážnejšie, tak rozhodne uráža. A tí, ktorí klamú, by si aspoň mali pamätať čo povedali predtým a nerobiť z iných bláznov.
Zamilovaná hrdinka románu zostáva zaslepená dlhšie, než je rozumné. Kedy podľa vás nastáva vo vzťahu čas zložiť ružové okuliare?
Asi je to individuálne, závisí to od povahy muža či ženy. Ľudia sa uchyľujú ku klamstvám z rôznych pohnútok. Až keď sa odtrhne ucho na povestnom hrnci, kedy dôjde klamanému trpezlivosť, sa vzťah rozbíja. Zostávajú z neho len črepiny, ktoré sa dajú len veľmi ťažko pozliepať. A ak, tak zostanú pukliny, ktoré vidieť aj voľným okom. Najlepšie je namiesto ružových okuliarov hľadieť na partnera cez okuliare silných dioptrií. Ale ak je človek bezhlavo zamilovaný, no povedzte mu, aby šiel k očnému. Aj keď iný odborník by bol asi vhodnejší.
Dana Hlavatá predstavuje knižnú novinku Nevinné klamstvá:
Moje šestnáste literárne dielo je o žene stredného veku, ktorá stratila hlavu. A rovnako stratila aj súdnosť, pre ktorú nevidí, čo sa v skutočnosti okolo nej deje, do akej nebezpečnej hry s milencom sa zaplietla. Bezhlavo zamilovaná veriac, že má právo na lásku aj po prekročení štyridsiatky, odmieta uveriť, že by bola klamaná. Milenec, s ktorým sa zoznámila cez internet, sa s ňou hrá ako mačka s myšou. Hlavná hrdinka si nezloží ružové okuliare ani vtedy, keď jej hrozí smrteľné nebezpečenstvo a z neho sa vykľuje patologický klamár. To, že je pravda kdesi úplne inde pochopí až vtedy, keď ju obvinia z vraždy.
Román má opäť príchuť detektívky – čo vás láka na tomto žánri?
To, že je ťažký. A to, že nemám rada vyslovene malinovkové romány, pri čítaní ktorých sa vám zo strán valí sirup. Život je naozaj o čomsi inom. Keď ste vo veku, v akom som ja, máte za sebou skúsenosti, ktoré nedovoľujú písať vyslovene tzv. „ženské romány“. Rada tie svoje okorením aj krimizápletkou, ktorá nie je síce nosnou, ale objavuje sa z jednej tretiny. Inak tomu však je v chystanej knihe Zabi tú mrchu a Posadnutí, kde by som to odhadla na polovicu. Detektívky sú žáner, ktorý majú čitatelia radi.
A ktorý žáner máte najradšej vy?
Ja rada presedlávam z jedného žánru do druhého. Mojou vášňou nielen v poslednom čase, keďže detskej tvorbe sa venujem viac ako dvadsať rokov, je písanie prózy pre deti. Začiatkom septembra mi vyjdú Bájky. Je ich štyridsať a sú nesmierne krásne ilustrované. Klasické ilustrácie zvieratiek, pod ktoré sa podpísala česká výtvarníčka Vladimíra Vopičková. Pôvodné bájky na trhu nie sú, ani na slovenskom knižnom, ani na českom, tak verím tomu, že oslovia nielen deti, ale aj ich rodičov. V budúcom roku sa už chystá ich pokračovanie.
Patríte medzi ľudí, ktorí sú neustále v pohybe. Ako a kde sa chystáte prežiť letné mesiace?
Už som bola s priateľmi na predĺženom víkende v Dudinciach, chystám sa na druhý s ďalšími priateľmi k nim na chalupu, aby som spoznala čarovné Stankovany. A ako každý rok, i tento prežijem tri týždne na liečení v spoločnosti skvelých ľudí v Tatranskej Polianke, kde budem písať novú knihu Mlčanie.
Určite si nájdem čas aj na maľovanie. Dokážem stáť pri maliarskom stojane aj desať hodín v kuse. Obálky svojich kníh navrhujem sama – sú to vlastne moje olejomaľby. A teraz som sa dala aj na maľovanie na textil, čoho výsledkom sú štyri vankúše s motívom divých makov.
Na čo v letných horúčavách nedáte dopustiť?
Na pitný režim… A na to, že si treba vziať do rúk knižku a oddychovať – je jedno, či na chalupe, pri mori alebo na stoličke na balkóne. Alebo sa venovať tomu, na čo si človek počas roka nevie alebo nedokáže nájsť čas. Pravdupovediac, nerada počúvam, ak niekto tvrdí, že nič nestíha, a preto sa vidíte raz do roka, aj to náhodne. Ak sa niekto vyhovára, že nemá čas na stretnutie s priateľom, tak ním v skutočnosti nie je. Priateľstvo si treba vážiť a budovať celé roky. Bez ohľadu na počasie, ročné obdobie, či našu vlastnú zaneprázdnenosť.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová
Dana Hlavatá (1957, Bratislava) pracuje ako dramaturgička v Slovenskej televízii. Pod jej perom sa zrodili tri desiatky rozhlasových hier a dramatických pásiem, televízne scenáre, rozprávky, stovky kriminálnych i životných príbehov, fejtónov a poviedok. Vydala takmer dve desiatky kníh, medzi nimi aj romány Hľadám muža na zjedenie, Musíš mi veriť, Nič nemusím či najnovší román Nevinné klamstvá. Jej rozprávky dostali divadelnú podobu a objavili sa aj v Čítanke pre ZŠ. Získala literárne ocenenia doma aj v zahraničí a jedna z jej poviedok bola preložená do 27 jazykov. Dana Hlavatá sa stíha venovať aj výtvarnej tvorbe. Je matkou dvoch synov, vďaka ktorým sa pozerá na svet cez prizmu humoru.
