Bájky z dielne slovenskej spisovateľky a dramaturgičky Dany Hlavatej sú plné humoru a ponaučenia a doplnené o klasické ilustrácie Vladimíry Vopičkovej.
Na slovenský knižný trh sa v týchto dňoch dostáva mimoriadna publikácia z dielne Dany Hlavatej, ktorá sa rozhodla oživiť u nás takmer zabudnutý žáner bájok. Zbierka 40 príbehov zvieracích kamarátov, ktorá dostala prozaický názov Bájky, je plná životných právd, humoru a ponaučení.
Slovenská spisovateľka a dramaturgička, ktorá sa okrem písaniu prózy pre dospelých dlhé roky venuje aj rozhlasovým, televíznym a knižným formátom pre deti, prezradila, že prísť s novými príbehmi v tomto žánri nebolo síce jednoduché, avšak ani nemožné.
„Nič nie je ťažké, ak vám to v hlave ´šrotuje´ a veľa si toho, o čom chcete písať, naštudujete. Ja mám už viac ako rok hlavu neustále pichnutú v knižkách o zvieratkách. Na to, aby autor dokázal napísať bájky, však toho musí veľa v živote prežiť,“ myslí si spisovateľka, ktorá už vyše dvadsať rokov pracuje v RTVS.
„Tým, že prichádzam do kontaktu s ľuďmi, stávam sa bohatou. O poznanie, o príbehy tých, ktorí sa stali mojimi priateľmi, známymi či kolegami. Príbehy o zvieratkách sú príbehmi o ľuďoch, len sú pretavené do zvieracej ríše. Bájky sú modernejšie, ale nadčasové a ja verím, že si nájdu svojho malého, ale aj veľkého čitateľa,“ dodala Hlavatá.
Knižný unikát vo forme pôvodných bájok, ktorý sa na domácom trhu neobjavil už celé desaťročia, ilustrovala česká výtvarníčka Vladimíra Vopičková. Zbierka je plná veselých a nevšedných príbehov zvierat z rôznych kútov sveta a berie si na pranier široké spektrum ľudských nerestí ako závisť, klamstvo, tvrdohlavosť, povýšenosť či lenivosť. Nechýba však ani humor, ktorý je pre autorku charakteristický. „Som toho názoru, že ak je v bájkach okrem poučenia humor, deti ho ľahšie akceptujú. Tvorba pre deti je nesmierne kreatívna, dovedie vás do sveta, kam nemá každý prístup,“ dodala spisovateľka, ktorá už teraz pripravuje druhé pokračovanie knihy Bájky 2.
[captionid=“attachment_21561″align=“alignnone“width=“640″]
FortunaLibri[/caption]
„Je jedno, v ktorom storočí, za najhoršie považujem to, ak je človek agresívny, arogantný, ak myslí len na seba a nič mu nie je sväté. Ak si nepomáhame, ak sa šplháme po chrbte iného, ak ponižujeme iných, ak si nevážime jeden druhého – je toho naozaj veľa, čo by sme nemali, no sme ľudia a sme omylní, to je fakt. Ale nikdy nie je neskoro na to, aby sme sa na chvíľu zastavili a popremýšľali, prečo hádžeme vinu zásadne na iných a na seba sa do zrkadla pozeráme len preto, aby sme sa upravili.“ Dana Hlavatá
Tri otázky pre Danu Hlavatú:
Dozrievajú bájky časom? Je v našom storočí nutné upozorniť na niečo iné, než pred čím dvíhal varovný prst Ezop v starovekom Grécku či La Fontaine v 17. storočí?
Určite áno. Žijeme v úplne inej dobe, ktorá prináša množstvo nepredvídateľných situácií, o ktorých Ezop či La Fontaine nemali tušenie. Ale stále je to o ľuďoch, o tom, na čo chce bájka upozorniť, čo chce, aby si čitateľ všímal a nenásilnou didaktikou ho aj vychovávala. Som toho názoru, že ak je v bájkach okrem poučenia humor, deti ho ľahšie akceptujú. A svet zvieratiek, ten zostane preň vždy ten najatraktívnejší, najzaujímavejší, najpútavejší. V mojich bájkach sa vyskytujú zvieratká, ktoré žijú nielen v Afrike, ale aj na Slovensku. Nespomínam si, že by napríklad Krylov písal bájku o tučniakovi či surikate alebo povedzme o rasovej neznášanlivosti.
Ktoré ponaučenie z bájok si zvyknete pripomínať aj vy sama?
Na to je ťažké odpovedať. Snažím sa, aby som nikomu neublížila. Ak sa mi to niekedy hádam „podarilo“, určite to nebolo úmyselne. Moji priatelia zvyknú o mne hovoriť, že umriem na naivitu. Myslím si, že sa nechcem zmeniť v tom, že verím ľuďom, aj keď sa niekedy sklamem. Idem hlavou proti múru, to mám vštepené do mysle od detstva, rovnako ako to, aby som vždy za každých okolností dokončila to, čo začnem. A čo je pre mňa nesmierne dôležité, žiť tak, aby sme sa nemuseli hanbiť sami za seba.
Čím je pre vás tvorba pre deti príťažlivá?
Pre deti píšem štyri desiatky rokov, sú to najúžasnejšie, čím môže byť človek obdarený. Mám deti nesmierne rada a verím, že raz budem aj starou mamou. Nebudem vnúčatám možno toľko čítať, ako sa s nimi zhovárať. A budem pre ne vymýšľať rozprávkové príbehy a veriť, že ma budú počúvať s otvorenými ústočkami. Tvorba pre deti je nesmierne kreatívna, dovedie vás do sveta, kam nemá každý prístup. A je pravdou predovšetkým to, že najvďačnejším divákom, poslucháčom, či čitateľom je dieťa. Aj keď, úprimne povedané, písať pre deti je, možno okrem humoru, pre spisovateľa azda to najnáročnejšie. Hlavne s vedomím, že chcete odviesť tú najlepšiu prácu, akej ste schopný. A ja verím, že Bájky budú mať skvelú odozvu nielen u detí, ale aj u ich rodičov.
Zuzana Zimmermannová
