Pred zhruba dvoma týždňami to bolo šieste výročie. Najradšej by som bola, keby sa to nikdy nestalo….
Ako malé dievča som bola v nemocnici. Videla som tam dievčatko, ktoré malo úraz. Veľmi škaredé jazvy po popáleninách jej pokrývali tvár a veľká časť tela bola zohavená. Vtedy som si pomyslela: ‚Ja keď budem niekedy mamou, nikdy to nedovolím, aby sa takéto niečo môjmu dieťaťu stalo. Čo to bola za „mater“, ktorá to dovolila?‘ Ako som sa len hlboko mýlila. Keby som len bola vedela, čo bude čakať mňa.
Bola to sobota. Deň pred prvým svätým prijímaním môjho staršieho syna. U nás v obci je zvykom, že mamičky si upracú, vyzdobia kostol, urobia ten deň „D“ pre svoje dieťa čo najkrajší. Okolo tretej popoludní sme skončili. Večer mala byť spoveď rodičov a prvoprijímajúcich detí. Ani vo sne by ma nenapadlo, že tam nebudem.
Doma ma čakalo ešte veľa práce. Dozdobenie torty, príprava mäska na nedeľný obed, šalát, vyžehlenie košele, naleštenie lakoviek syna a muža a mnoho ďalšieho. Pred touto prácou sme si dali variť vodu na kávu, ktorú sme si chceli vychutnať v kruhu rodiny. Ja, manžel a mama sme boli v kuchyni. Mama zaliala tri zrnkové kávy. Bavili sme sa, čo ešte treba urobiť, koľko krepového papiera dáme na briezky, ktoré boli už krásne zelené.
Jeden a polročný syn Miško sa nám motkal popri nohách. Vymenila som mu plienku a sadla si k stolu. Mama zaliala kávu a nechala ju na kuchynskej linke. Ďaleko z dosahu malého.
Dovtedy sa zdalo, že bola ďaleko. S mužom sme preberali, ako pôjdeme ráno nasledujúceho dňa do kostola, keď mama zakričala: „Miško NIE!!!“
Malý, ako rúčkoval okolo dosky na kuchynskej linke, skúmal, čo by tam dočiahol. Ten malilinký palček sa dostal k poháru a podarilo sa mu otočiť uško na ňom. Boli to milimetre. Zistil, že niečo dočiahol a už chcel z toho piť.
Až ma srdce bolí, keď to píšem. Počula som len mamino NIE a detský plač. Keď som ho zbadala celého od kávy, utekala som s ním do kúpeľne, kde som pustila vodu. Podvedomie mi hlásilo: Nedávaj úplne studenú, lebo ti dostane šok a začala som ho omývať sprchou. Bolo to hrozné. Malý plakal a ja som sa snažila dať z neho dole bavlnenú košeľu. Okamžite sa mu vytvorili pľuzgiere, ktoré následne popukali. Na ručičke mu viseli kúsky kože tenké ako pavučinka. Zabalili sme ho do plachty. V tom strese sme sadli do auta a išli na pohotovosť. Malý celou cestou plakal a chcel si dať plachtu z tela. Plakala som nad ním a snažila som sa ho upokojiť. Na pohotovosti mi lekár povedal, že musí zavolať záchranárov. Ten „papierový proces“, čo trval sotva minútu, sa mi zdal ako večnosť. Záchranári boli promptní. Malému dali obklady na schladenie a injekciu na utlmenie bolesti. Až vtedy som zistila, že nemal popálenú len ručičku, ale aj hrudník a chrbát. Neverila by som, koľko škody dokáže urobiť jedna zrnková káva.
Záchranári sa pýtali, prečo sme nevolali 112. Nedokázala som im odpovedať. Do najbližšej nemocnice sme to mali s majákom. Môj synček sa upokojil, ale jeho oči prezrádzali obrovskú bolesť.
Na príjme bola sestrička v mojom veku. Jej pohŕdavý pohľad ‚Čo si to za mater, keď si toto dopustila‘ ma hnal do krajnosti zúfalstva a paniky. Až na áre mi sestrička povedala, že mal synček zavedenú zle infúziu proti bolesti, a preto až tak dobre neúčinkovala a neušetrila ho od bolesti ako mala. Na JISke sme boli tri dni.
Ale prijímanie bolo na druhý deň. Neustále telefonáty rozsiahlej rodiny ma vyčerpávali. Noc bola ťažká. Sedela som na stoličke pri posteli. Miško mal na ruke prístroj, ktorý monitoroval jeho základné životné činnosti. Stačilo ho len trocha zle položiť a hneď sa všetko rozsvietilo ako vianočný stromček a zvonilo ako pražský orloj. Ráno prišla mama ma vystriedať. Syn bol na liekoch a stále plačlivý.
Prvé sväté prijímanie bolo krásne. Ja som ho celé preplakala. Záznam z neho som doteraz nevidela. Po omši sa každý vypytoval, čo sa stalo. Opuchnutá, nevyspatá, uplakaná. Doteraz neviem, čo tam presne bolo. Starší syn mi plakal po omši, že tam nie je jeho malý braček. Na JISku som sa vrátila o štvrtej poobede. Sestričkám som zobrala koláče, sebe vreckovky a odhodlanie, že ma malý neuvidí plakať.
Druhý deň po prijatí mu robili prvý prevez. Robilo sa to v celkovej anestézii. Jeho prebudenie bolo hrozné. Srdcervúci plač môjho syna a moja bezmocnosť, že mu nemôžem pomôcť. Neviem, čo bolo horšie. Tie hadičky, ktoré z neho trčali, ma mátajú dodnes. Vážili sme každú plienku, ktorú trochu pocikal. Až v Bratislave som sa dozvedela, že sa to robilo preto, aby vedeli, či mu dobre pracujú obličky a či sa nezavodňuje.
Na tretí deň nás preložili na izbu. Mal ďalší prevez, ďalšiu narkózu. Hadičky, ktoré z neho trčali, už mi neprišli až také hrozné. Horšie to bolo, že ho stále triaslo. Pumpa, ktorá mu dávala lieky na potlačenie bolesti, bola nefunkčná. Vlastne detoxikoval pred mojimi očami. Na tretí deň mu bolo potrebné dať novú infúziu, lebo tá predchádzajúca mu začala podtekať. Sestrička (pravdepodobne nováčik) si z neho urobila ihelník. Doteraz, keď vidí kvetovaný obrus, tak sa rozplače. V detskej ambulancii bol totiž kvetovaný poťah na posteli. Sestrička ho pichala minimálne päťkrát. Našťastie sa menili zmeny a prišla milá staršia pani sestrička. Keď ho videla, v akom je stave, zalomila rukami a zhrozila sa. Pichla ho na prvýkrát.
Na štvrtý deň ráno prišla vizita a povedala, že nás prevezú do ružinovskej nemocnice v Bratislave, lebo to nie je dobré. Šli sme rýchlou sanitkou. Miško spal a ja konečne tiež.
Keď v Bratislave videli, že čo prevez to narkóza, zalomili rukami. Prijali nás. Nasledujúci deň bol prevez. Zlatá Žilina. Robili mu to pri plnom vedomí. Odvtedy, keď môj syn vidí rúško, ide sa zadusiť od plaču.
Po prevoze na izbu plakal ešte takmer štyri hodiny. Chvalabohu mali v každej izbe v tom čase televízor spolu s DVD prehrávačom. Z domu nám doniesli všetky rozprávky, ktoré sme mali. Doteraz ich viem naspamäť. Boli sme tam tri týždne. Keď nás prepúšťali domov, bola som veľmi rada. Ale to som nevedela, čo nás ešte čaká.
Počas pobytu tam bolo veľa ľudí, veľa príbehov. Jeden hovorí za všetko. Otecko šiel zohriať vodu svojmu polročnemu synovi horúcou vodou z rýchlovarnej kanvice. Malý sedel vo vaničke a on mu vodu nalial rovno na chrbát. Nebol to jediný prípad. Mamička varila čaj a jej syn sa oblial, tínedžer robil fakľu a tá mu vybuchla do tváre. Elektrikár, ktorému zlyhal zdravý rozum a prišiel o palce na nohách. A mnoho ďalších…
Ďalšie a ďalšie prevezy boli neskutočné. Robili ich každé dva dni. Pri plnom vedomí. Keď som Miška dávala z náručia, bolo to vždy s veľkým plačom. Už poznal tú chodbu a vedel, čo ho čaká. Plakal ako by ho z kože drali.
Okrem spomínaných trápení ma rozladila ešte jedna vec. Mamička s titulom „Bc.“, ktorá sa pýšila obrovským príjmom, mala tú „hrdosť“ a ukradla z toho oddelenia popálenín hračky. Práve tie malé radosti, ktoré veľmi pomáhali uboleným deťom zabudnúť na ich trápenie. Dokonca aj môjmu synovi ukradla autíčko. Nechápala som to, ako to mohla.
Ako som už spomenula, prepustili nás po troch týždňoch. Z nemocnice sme išli sanitkou neuveriteľne dlhých 6 hodín.
Ďalšie kontroly sme absolvovali prvé dva týždne dvakrát a neskôr raz do týždňa. Dokopy to bolo za mesiac a pol osemkrát. Sanitku sme nevolali. Tá cesta by trvala od druhej ráno do piatej ráno poobede. Autom sme to zvládli tam a späť o deviatej do tretej poobede. Ako čerstvý šofér som to riskla sama autom. Neskôr sme chodili ešte ďalšie tri mesiace do našej polikliniky na prevezy. Celkovo sme to liečili takmer pol roka. Ďalší rok sme premasťovali ruku mastičkami, aby sa mu koža naťahovala, ako rástol.
Uplynulo už 6 rokov. Dnes sa ma syn spýtal, či sa mu to niekedy stratí. Má 7 a pol roka. Ani neviem, čo ho čaká a plakal, že ho to bude bolieť, že mu to budú rezať. Jazva mu ostala našťastie len na ruke. Tvár i hrudník ostali v poriadku.
Trvalo mi dlho, aby som mamu presvedčila, že to nebola jej vina. Boli sme tam všetci. Keď bude syn dospelý a bude chápať súvislosti, dúfam, že to pochopí aj on
