BRATISLAVA 21. marca 2019 (DJ/PR) – ZlatovláSSka je neuveriteľný a silný príbeh o žene, ktorej sa stalo niečo, čo je dnes už dosť známe. N v tej dobe to bolo niečo nepredstaviteľné a v kategórii medzi nebom a zemou.
Vďaka tomu sa však dostane na miesta, kam by sa inak nedostala. Napríklad do nemocničných blokov Osvienčimu, kde je svedkom zverstiev, ktoré v mene vedy a medicíny páchali nacisti na ľuďoch…
Život Sanny Schlosserovej je utrpením. Pripadá jej ako pomalá cesta do pekla, lemovaná cintorínom. Nebyť však zvláštnej udalosti, ktorá sa stala na úsvite jedného augustového dňa, vyvíjal by sa celkom inak.
Keby nebola taká výnimočná, nikdy by nevidela sterilizovanie žien a dievčat v Osvienčime, nepodstúpila ponižujúce deflorovanie v lebensbornskom dome, neokúsila bolesť na vyšetrovacích stoloch Clauberga, Schultza a Schumanna, nespoznala desivý úsmev doktora Mengeleho, nestratila najlepšiu priateľku Rivku…
… ale ani by nestretla Gabriela. Gabriela, ktorý by šiel po ňu aj do pekla. A možno tam napokon aj šiel.
Nádherné secesné priestory Freyjiných kúpeľov, nemocničné bloky koncentračných táborov a množstvo lekárskych plášťov. Vitajte vo svete, kde zomrela sloboda, zábrany i Hippokratova prísaha. Máte odvahu? Tak otvorte dvere a poďte ďalej…
Príbeh ZlatovláSSka je silný a autentický príbeh, z ktorého vás bude mraziť. A po dočítaní budete nad ním ešte dlhé hodiny uvažovať.
„Mala som k dispozícii zaujímavú literatúru na túto tému, kde som sa dočítala, aké rôzne pokusy na ľuďoch prebiehali nielen v Osvienčime, ale aj v iných táboroch,“ približuje vznik príbehu autorka Michaela Ella Hajduková. „V knihe vystupuje aj doktor Mengele, takisto som si načítala všeličo, čo v nemocničných blokoch napáchal. Mnohé informácie som v knihe využila. Oči pripichnuté na stene ako motýle ma mátali ešte dlho.“
V knihe však vystupujú aj iní lekári Schumann a Clauberg, ktorí tam skutočne v tej dobe boli a takisto majú na svedomí mnoho životov, prevažne žien. Autorka využila mnohé pokusy, ktoré práve oni dvaja robili.
Michaela Ella Hajduková je skúsená a čoraz obľúbenejšia autorka. Jej knihy sa tešia stále veľkej pozornosti, či už sú to prvé ako Zákon krvi, Nemecké dievča neplače, Nájdem ťa v čase, alebo nedávnejšie Dorianova kliatba, Tanečnica a Draculova žena.
Začítajte sa di novinky ZlatovláSSka:
PROLÓG
Osvienčim august 1943
Krystynino rozprávanie ma nedokázalo pripraviť na ten čudný kus sveta. Kus sveta ohraničený ostnatým drôtom. Padal súmrak, keď ma priviezli a na krajinu sa spúšťal tichý podvečerný dážď. Bolo tu desivé ticho a prázdno. Za oknami nízkych barakov som však podvedome tušila ľudí. Veľa ľudí.
„Tadiaľto, Fräulein,“ ukázal mi muž v uniforme, ktorý ma priviezol, ale musela som zastať. A videlo sa mi, že sa zastavil aj čas, keď som v daždi stála a dívala sa na otvorené okná jedného z barakov, kde do dažďa čneli ruky. Zachytávali vodu a pili ju. Srdce mi obalil mráz, nedokázala som odtrhnúť oči z tej zúfalej scény.
Medzitým sa rozpršalo ešte viac, ale nevnímala som dážď ani muža, ktorý ma chytil za rameno a donútil kráčať. Míňali sme tabuľu s čiernou lebkou a prekríženými hnátmi s nápisom HALT! Stoj! Moje oči pritiahli tehlové budovy. Osamelé, mĺkve, so zatvorenými oknami, ktoré chránili mreže. Muž sa ponáhľal, ale zmokli sme. Vplyvom tohto miesta a Krystyniných spomienok mi to bolo akosi ukradnuté.
Znova som musela zastať. Blížili sme sa k poschodovej tehlovej budove, ktorá mala okná na jednej stene zatlčené doskami.
Všetky. Pôsobilo to desivým dojmom, keď som si predstavila, že na druhú stranu neprenikne ani kúsok denného svetla. Muž ma potiahol netrpezlivejšie ďalej. Kráčali sme k jednej z budov, k malému úzkemu schodisku, kde sa vedľa dverí na stene nachádzalo číslo. Niekoľko čísel sme minuli. Tu stálo: Blok 30. Toto číslo svietilo i na lucerne vedľa dverí na každej sklenej stene.
Vtiahol ma na dlhú chodbu osvetlenú sliepňavými žiarovkami. Zápach. To bolo prvé, čo som si uvedomila. Nevedela som ho však identifi kovať, jasne som v ňom však zacítila kovový odtieň. Krv. Svetlé steny a niekoľko dverí som si všimla až neskôr.
Muž kráčal ďalej a zaklopal na jedny z dverí. Vyšla sestra.
„Heil Hitler! Idem za doktorom Schumannom,“ povedal a ona si ma premerala.
„Ach, iste, vy budete Fräulein Schlosserová,“ slabo sa usmiala a ukázala vpred. „Poďte, očakáva vás.“
Vybrala sa prvá. Nasledovala som ju po chodbe, zatiaľ čo muž sa otočil a opustil blok. Odrazu celou budovou otriasol strašidelný výkrik. Výkrik krutej bolesti. Žena jačala tak, že ju bolo počuť cez steny a ja som zastala a strhla sa. Sestra však kráčala ďalej k otvoreným dverám vedúcim na schodisko. Pohla som sa a krik sa približoval. Schodisko viedlo na poschodie, kde boli ďalšie dvere označené číslami. Zamierila do jedných z nich a krik bol zrazu taký silný, že mi trhal uši.
Sestra vošla dnu. Nasledovala som ju a od tej chvíle sa môj život začal deliť na pred týmto okamihom a po tomto okamihu.
V miestnosti boli tri lôžka a na každom ležala nahá žena. Jedna z nich mala prázdny pohľad a vyzerala mŕtva, druhá vzlykala a telo sa jej nekontrolovateľne triaslo, tretia jačala do vysilenia, kým doktor stál nad ňou s akýmisi dokumentmi v rukách.
Všetky boli nahé, nohy mali uviazané od seba v kožených strmeňoch a masívne krvácali. Ruky mali takisto priviazané remencami.
V miestnosti sa vznášal zápach zvratkov, krvi a hnisu. Ženy, vlastne len dievčatá, mali medzi nohami pľuzgiere a popáleniny.
Toto všetko som si uvedomila asi v prvých troch sekundách, lebo potom som sa prudko obrátila k stene a ovracala ju. Doktor i sestra sa pohli ku mne, ale ja som nemala nad sebou kontrolu.
Dávila som, dych sa mi zasekával, oči plnili slzami a vo chvíli, keď zo mňa šla už iba žlč, som zamdlela.
Milan Buno, literárny publicista
