BRATISLAVA 27. januára 2016 (DJ/PR) – Miluje anjelov, dokonca ich zbiera a verí, že pomáhajú. Nielen jej, ale aj blízkym. Aj preto sa ich snaží dostať do svojich kníh a v tej najnovšej sa dokonca dostali do názvu – Šepkanie anjelov. Slovenská spisovateľka Bea Bazalová prichádza s piatou knihou, ktorá je opäť zaujímavá, pútavá, svieža, a skĺbila v nej romantiku i napätie.
Pozrite si videoreportáž z krstu knihy Šepkanie anjelov:
Štyridsiatnička Slávka, ktorú po rokoch opustil manžel, žije len pre svojho syna a prácu. Nečakané vzplanutie citov k podstatne mladšiemu mužovi ju zaskočí a vytrhne z jej bezpečného sveta. Mestečkom, kde žije, navyše otrasie vražda mladej ženy. Všetky nitky sa zbiehajú k Slávke, a hoci veštbami pomáha iným, vlastný osud predpovedať nevie.
Ubráni si Slávka v prostredí malomesta nerovnú lásku?
Zasiahne ju osteň zla, ktorého blízkosť intuitívne cíti?
A prečo ustalo šepkanie anjelov?
Šepkanie anjelov je príbeh lásky s poriadnou dávkou napätia, ktorý napokon vyústi v nečakaný záver.
Prečítajte si krátky úryvok z novinky Šepkanie anjelov:
Musela som zaspať, lebo som sa prebudila na dotyk – niekto ma jemne pohládzal. Vlastne, najskôr som sa neprebrala úplne. Zdalo sa mi, že je pri mne Patrik. Pohniezdila som sa, aby som mu bola bližšie. Naklonila som hlavu k bozku a otvorila oči, a vtedy som sa prebrala načisto. Cez pootvorené viečka som uvidela Števa, usmieval sa na mňa, vo svetle televíznej obrazovky surreálne modrý. Prudko som sa odtiahla.
„Prepáč,“ vydýchla som, ani neviem, čo mi mal prepáčiť, vedela som len, že je niečo zle. Pohľadom som hľadala Andreja. Spal hlboko ponorený v kresle.
„Nemám ti čo prepáčiť. Zaspala si a oprela si sa o mňa. Bolo to veľmi príjemné,“ šepkal Števo.
Zhľadúvala som slová. Bol blízko, pozorne na mňa hľadel, po rokoch sa mi navzdory zdravému rozumu prudko rozbúchalo srdce. Toto som nečakala. A už vôbec nie pri Števovi.
Vstala som: „Idem si ľahnúť.“
„Škoda.“
Naklonila som sa nad neho, nahnevaná ani nie tak na Števa, ako na vlastnú stratu kontroly. „Je mi trápne,“ zasyčala som cez zuby. „Zobuď, prosím ťa, Andreja a choďte si ľahnúť aj vy.“
„Nemusíš sa cítiť trápne, veď sa nič nestalo. Si veľmi pekná žena,“ šepkal.
„Prestaň. Toto je celé zle.“
„A si aj veľmi tvrdá. A veľmi rozhodná, vieš o tom?“ vstal a pretisol sa popri mne do detskej izby. Letmo sa ma dotkol. Nemohla som nič, len sa tváriť, že je všetko v poriadku. Musela som sa správať ako matka jeho priateľa.
