Nenávidela svet. Nenávidela nič, čo by jej ho mohlo pripomínať. Život pre ňu prestával mať zmysel, stratila lásku, stratila samú seba. Nie nadarmo sa hovorí, že slová utrápenej matky v čase dospievania jej ratolestí, sú vzácne. Človek si nato spomenie, nie hneď, ale časom určite.
Zronená sedela na pokraji postele a premýšľala. Nad sebou, nad ním, nad ich láskou, ktorá pominula. Tak rýchlo, ale predsa. Kde je tá večnosť, čo si sľúbili. Prečo keď mali spoločné plány, zrazu sedela sama a kde bol vlastne on?! Však, slová sú činy a činy robia človeka. On potom človekom nebol, aspoň nie takým, akým mal byť. Bol klamár, prevtelené zlo, bezcharakterná voľne pohybujúca sa postava.
Nie je to dávno, čo tvorili šťastný pár. Ľúbili sa viac ako včera, menej ako dnes. Láska ich sprevádzala na každom kroku ich spoločného života. Človek by povedal, že to bola láska na život a na smrť a ešte ďalej. Nastal však zlom. Zlom, ktorý bol horší ako jej najtemnejšia nočná mora. Odišiel bez slova, bez jediného vysvetlenia prečo. Ostala sama v hĺbke svojich myšlienok plných nezodpovedaných otázok. Ak je boh ozajstný, prečo to dopustil. Čo sa vlastne stalo a prečo? Prečo všetko čo bolo, nie je. Dni ubiehali pomalšie ako inokedy. Všetko bolo iné, sama v miestnosti štyroch stien, utápajúc sa v slzách spomínala. Spomínala na to krásne, čo bolo, čo nebude a mohlo byť. Trvalo to, nie veľa, ani nie málo, ale predsa. Rozhodla sa. Po prebdených nociach si utrela slzy, ktoré hádam už ani nemala a vstala. Veď prečo by mala plakať, keď on sám to nerobí. Však keď nie je jej súčasťou, tak tam byť nemá, že slová, ktoré vyslovil neboli pravdivé. Že frázu „navždy spolu“, ktorú používal bola plná naivity. Naivity, ktorej sa ona chytila. Chytila tak, že pomyselný bol aj jej pohľad na striebristé ostré čepele najväčšieho noža. Našťastie nepodľahla a neurobila niečo, čo by si v tom budúcom vyčítala.
Po viac ako hodinovej úprave vybehla do ulíc. Spoznávať okolie, prírodu, priateľov a všetko čo jej svet ponúka. Nikdy sa na svet nepozerala tak ako dnes. Vzhliadajúc krásy súčasného sveta zastala. Ostala stáť ako obarená. Uvidela ho. Videla ho presne s ňou, tou, ktorú tak hanebne osočoval, keď tvorili pár. Usmiala sa. Veď prečo by aj nie, keď konečne prišla nato, v čom bol problém. Ten problém má každý, no nie každému sa ho podarí vyriešiť. Pritom je to tak jednoduché. Prešla povedľa nového páru, tvoreného z jej starého priateľa a usmiala sa. Úsmevom obdarila jeho novú priateľku, ktorý odkazoval na niečo, načo možno nepríde hneď, ale po spoločne nádherných chvíľach strávených s ním. Tak isto ako to prežívala aj ona sama, niekedy. Odkazoval len na jedno a tým bolo, dievča zlož si okuliare skôr, ako bude neskoro. Ružové okuliare.
