Známy herec z Partičky či divadelných dosiek berie svoje rodičovské povinnosti vážne. So svojimi „princeznami“, ako svoje tri dcéry nazýva, trávi najviac času na rôznych výletoch a všemožne sa im snaží vytvoriť krásne detstvo. Tento týždeň sa spolu s rodinou predstavil aj ako príležitostný dizajnér.
Máte doma štyri baby. Ako to zatiaľ zvládate?
My sme príkladom toho, že deti nie sú zábrana. S našimi troma dievčatami sme boli napríklad až v Austrálii. Ja hovorím, že všetko to záleží od ženy. Aj odvaha, aj to ostatné. Naše babičky nám hovorili: „Čo ste sa zbláznili?“ Lebo niekedy tehotná žena asi nevychádzala ani na ulicu. A my sme sa teraz rozhodli cestovať na druhý koniec sveta.
Brali sme to ako poslednú možnosť niekam ísť pred dôchodkom. Lebo keď začnú deti chodiť do školy, nebudeme si môcť dovoliť ísť na dovolenku na tak dlho a tak ďaleko. Takže to bolo tak z rozumu. My sme sa tam so ženou spoznali. Tak sme boli, ako sa hovorí, „oprášiť staré fascikle“. Boli sme tam už vlastne tretí krát. A teraz sme Austrálii prišli ukázať deti.
Tento rok ste sa stali dizajnérom detskej kolekcie Sunar Fashion 2015. Čo Vás presvedčilo, aby ste navrhli svoju prvú kolekciu oblečenia pre deti?
Ja nerobím žiadne reklamy a podobne, ale priznám sa, že akonáhle ide o deti, všetko je to pre mňa zaujímavé a prístupné, pretože si myslím, že celá naša budúcnosť a to, ako sa budeme vyvíjať, záleží od našich detí a od toho, ako sa teraz budeme o ne starať. Takže aj táto kolekcia je pre mňa radosť a výzva, že som si mohol vymyslieť, čo bude mať to dieťa na tom „bodyčku“ napísané. Je to pre mňa také prirodzené.
Vtipné výroky, ktoré tvoria motív celej kolekcie, ste vymysleli sám alebo vám niekto pomáhal?
Jeden výrok – Sex po bábätku, proste 0 – je z môjho predstavenia. Ostatné výroky sme vymýšľali a vyberali spolu so ženou a deťmi, podľa toho, čo ich napadlo. „Nie som žiadny falzifikát“ je myslím práve výrok mojej ženy. Nás to celkom bavilo. Napísali sme ich naozaj dosť, ale klient si už potom vybral len menšiu časť, ktorá je prístupná pre ostatných.
Deti musia byť veľká inšpirácia, do života aj do práce…
Áno, naozaj. To, čo vám berú, vám aj vracajú naspať. Niekedy by ste ich možno najradšej „zabili“, a potom vzápätí ich tak milujete, že by ste za nich aj dýchali.
Svoju úlohu otca predvádzate aj vo svojom predstavení Ocko. Aké reakcie naň zatiaľ máte?
Na Slovensku nemáme takú veľkú tradíciu one-man show ako inde, treba na to trochu času. Ale overujem si, že sa to dá, že aj jeden človek dokáže robiť „veľké divadlo“. To predstavenie je naozaj pre všetkých. Aj pre tých, čo deti nemajú. Tí, ktorí deti majú, sa tam všetci nájdu. Na nich je vždy vidieť, ako si myslia: To nám vidí do spálne alebo ako to je možné? A samozrejme, sú tam aj tí starší, ktorí nostalgicky spomínajú na to, aké to bolo, keď oni mali malé deti alebo ako teraz pomáhajú svojim deťom, aby to zvládli. Na tej šou je úžasné to, že je taká pre všetkých, že sa tam každý nájde. Od začiatku do konca je to obrovská bohapustá sranda, ale ešte to má aj myšlienku, to je krásne na tej šou. Ľudia sa zabávajú, ale je tam aj nejaké poslanie. Napísal ho autor, ktorý tiež čakal v tej dobe dieťa, takže tie pocity v hre sú veľmi autentické.
Zvládate si popri všetkých vystúpeniach a natáčaniach nájsť dostatok času na rodinu? Ako s nimi najradšej oddychujete?
Ono je to tak – raz hojno, raz trošku menej. Keď je toho viac, človek má deficit toho času stráveného s rodinou, tak sa to snažím nejako vykompenzovať. Potom spolu niekam ideme. Ako hovorím, všetko záleží od tej ženy, aby to tak celé organizovala. Teraz sme boli napríklad na takom ranči, kde boli rodičia s deťmi a kde sme si užili taký predĺžený víkend. Vtedy sa snažíme byť čo najviac spolu, lebo si uvedomujeme, že to detstvo je asi najdôležitejšie. Všetko vychádza z toho detstva. Teraz nám všetci závidia, aké sú tie dievčatá zlaté, krásne, poslušné princezné a ja im hovorím: Počkaj, keď budú mať 17 rokov a budú tri. Tak si hovorím, že je dôležité, aby sme teraz niečo nezanedbali, aby sme potom boli šťastní a spokojní a nebáli sa toľko o nich.
Je pre Vás náročnejšia úloha otca alebo úlohy, ktoré hráte ako herec?
To sa nedá nejako oddeliť. Aj moji kolegovia z partičky napríklad hovoria – Vieš čo, toto môžeš hrať iba ty, toto je o tebe. Každý sme nejaký. A ja mám radosť, že som sa trafil do tej témy, kde sa cítim aj otcom, aj hercom. Keď to potom spojíte, výsledok je výborný. Tá osobnosť sa nedá oddeliť od akejkoľvek postavy. Vždy to herec hrá, predstiera, že je niekto iný, ale je vždy lepšie, ak tam dáte kus seba.
Čo je na rodičovstve najťažšie?
Musím si požičať jeden citát z tej mojej šou. „Nemohol som mu povedať, že byť rodičom je tá najťažšia a najnáročnejšia vec, ktorú vôbec môžeme v tomto živote robiť. Úplne to z vás vycucia všetku energiu, mentálne aj fyzicky. Privedie vás to do šialenstva, premení vaše manželstvo na živé peklo, prinúti vás takmer každý deň sa hádať. Tak som mu len povedal: Je to super. Ale je to niečo, čo musíte zažiť sám. Je to niečo, čo sa nedá popísať.“
Čo Vás na ňom najviac baví?
Mňa najviac baví, keď sa s nimi môžem maznať, s mojimi zlatými krásnymi princeznami. A musím vám povedať, že všetci si myslia o svojich deťoch, že sú najkrajšie, najdokonalejšie, najrozumnejšie. Ale moje naozaj sú.
A ste skôr taký pokojný, rozvážny rodič, alebo ste skôr typ „veľkého dieťaťa“?
Viete čo, každý chlap je také veľké decko. Žena má evidentne pravdu, keď hovorí, že má štyri deti. Lebo – čo my chlapi? My sa snažíme, aby ste vy boli spokojné. Aby žena bola spokojná, chlap sa začne správať ako decko v tom zmysle, že „Kde to mám? A kam to mám zobrať? A mám si zobrať toto alebo toto?“ Od oblečenia až po stravu sa začneme pýtať žien a ženy sú potom vyčerpané.
Takže ani tie deti vás veľmi samostatnosti nenaučili…
V rodine musíte spĺňať nejaké úlohy. To je také to „know-how“ manželstva alebo spolužitia. Aj keď niekedy s niečím nesúhlasíte, musíte podporiť svoju manželku – matku, aby ste dosiahli spoločný výsledok u detí. Keď nebudeme jednotní, nebudú vedieť, ako sa majú správať. Mne tá dôraznosť a prísnosť nie je veľmi vlastná, ja by som sa celý deň len zabával a hral, ale niekedy musím ako keby „zahrať“ tú úlohu otca a povedať: Tak toto už nie. Keď maminka povedala upratať, tak naozaj upratať! Takže tam hrám takého prísnejšieho otca, aby mali nejaký rešpekt.
Čo Vás Vaše dcéry naučili?
Naučili ma báť sa o ne. Lebo keď chceš vedieť, čo je strach, urob si deti. Ja mám ale výbornú ženu, my sa stále dopĺňame. Keď ja mám o ne strach, žena mi povie: Nezblázni sa, nemôžeš žiť v strachu. Keď zas ona berie niečo príliš vážne, ja jej poviem, aby to tak nebrala. Pri tých deťoch je veľmi dôležité, aby sa tí partneri dopĺňali, aj keď je to strašne ťažké.
S manželkou máte už tri dievčatá. Snažíte sa ešte o syna?
Takto. My sme neplánovali ani jednotku, nieto ešte trojku. Takže nikdy nehovor nikdy. Ja už mám aj dosť rokov na to, keďže som aj neskoro začínal, že sa už snáď nestihnem rozviesť. Veľa ľudí sa pýta, kedy bude syn, tak ja som tak zo srandy hovoril, že štvrtý bude syn. A teraz mi to žena sem-tam pripomenie. Je úžasné, že s tým nemá problém. Ale zas, my sme neplánovali ani jedno. Berieme to tak prirodzene. Ale zas treba na to dávať pozor, lebo keď to bude takto pokračovať, nevieme, kde to skončí.
