BRATISLAVA 28. februára 2018 (DJ/PR) – Papierová princezná je young adult novinka pre mladých. Tínedžerov aj dvadsiatnikov. Prvý diel série o bohatej rodine Royalovcov. Hlavná hrdinka Ella sa snaží predovšetkým prežiť. Nikdy to nemala ľahké, život si ju pohadzuje ako loptičku…a ona chce iba prežiť.
Zrazu dostane príležitosť žiť ako v zlatej klietke…ale aj to má svoje pravidlá. Bohatstvo a luxus prinášajú so sebou intrigy a lži.
S Ellou Harperovou sa život nemaznal.
S prelietavou mamou sa sťahovala z miesta na miesto, zápasila s finančnými ťažkosťami, no verila, že jedného dňa sa z bahna dostane. Po matkinej smrti však ostala sama. Zarábala si pochybným spôsobom, nevhodným pre mladé dievča, vždy však s jediným cieľom: zmaturovať a dostať sa na vysokú školu.
Zrazu jej cesty pretne Callum Royal, nechutne bohatý otec piatich synov a jej nový poručník. Sľúbi Elle štedrú odmenu za každý mesiac, ktorý v sídle Royalovcov do skončenia štúdia vydrží. Neplnoletá Ella vlastne nemá na výber, no má to jeden veľký háčik. Callumovi synovia ju z duše nenávidia. Najmä ten najstarší, no nepochybne najočarujúcejší Reed Royal je rozhodnutý poslať vypočítavú zlatokopku tam, odkiaľ prišla. Bohatstvo, luxus, intrigy. Nič z toho Ella doteraz nezažila, no ak má prežiť v zlatej klietke, musí stanoviť vlastné pravidlá.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Erin Wattová je pseudonymom dvoch autoriek Elly Kennedyovej a Jen Frederickovej.
Elle Kennedyová svojou tvorbou bodovala v rebríčkoch New York Times, USA Today a Wall Street Journal. Píše najmä súčasné erotické romány.
Jen Fredericková je bestsellerovou autorkou v zozname USA Today. Aj ich spoločné dielo sa ihneď ocitlo na zozname najlepších kníh.
Viac young adult príbehov nájdete na
www.YOLi.sk
Začítajte sa do novinky Papierová princezná:
„ELLA, MÁŠ ÍSŤ do kancelárie riaditeľa,” oznámi mi pani Weirová ešte pred hodinou matematiky.
Pozriem sa na hodinky. „Veď ani nemeškám.“
Je o minútu deväť a tento prístroj sa nikdy nemýli. Je to pravdepodobne najdrahší kúsok, aký vlastním. Mama mi povedala, že hodinky patrili otcovi. Okrem spermií sú to jediné, čo po sebe zanechal.
„Nie, nejde o nedochvíľnosť. Tentoraz.“ Jej zvyčajne bezcitný pohľad je o čosi mäkší a moja intuícia okamžite vyšle varovanie do spomaleného a ešte neprebratého mozgu. Pani Weirová je tvrdohlavá a presne preto ju mám rada. K študentom sa správa tak, akoby sme sa na jej hodinách mali naozaj učiť matematiku, nie nejaké životné lekcie o milovaní blížneho svojho a podobných volovinách. Ak sa teda na mňa pozerá so súcitom, môže to znamenať iba jedno – dole v riaditeľni ma nečaká nič dobré.
„Dobre.“ V podstate nie som schopná zareagovať inak. Kývnem hlavou a vykročím ku kanceláriám.
„Úlohy ti pošlem mailom,“ zavolá za mnou pani Weirová. Zrejme si myslí, že sa už na hodinu nevrátim. Riaditeľ Thompson ma však nemôže prekvapiť ničím horším v porovnaní s tým, čo som už zažila.
Pred nástupom do tretieho ročníka strednej školy Georga Washingtona som stratila všetko, čo bolo pre mňa dôležité. Ak aj pán Thomson nejako zistil, že nebývam v obvode, ktorý spadá pod našu školu, môžem klamať a získať čas. V prípade, že by ma chcel preradiť, čo by bolo dnes asi to najhoršie, čo by sa mi mohlo stať, dobre. Znesiem to.
„Ako sa máte, Darlene?“
Školská sekretárka s typickým staromódnym účesom na mňa spoza časopisu People sotva pozrie. „Sadni si, Ella. Pán Thompson sa ti bude hneď venovať.“
Presne tak. Oslovujeme sa s Darlene krstnými menami. Už počas prvého mesiaca na škole som strávila v tejto kancelárii dosť času vďaka opakovaným meškaniam. To sa však stáva, ak každú noc pracujete a hebkej posteľnej bielizne sa dotknete najskôr o tretej nadránom.
Naťahujem krk, aby som pomedzi žalúzie na kancelárii pána Thompsona aspoň niečo videla. Niekto sedí na stoličke pre návštevy, ale výhľad mám iba na pevnú sánku a tmavohnedé vlasy – môj absolútny protiklad. Som totiž blondína s modrými očami. Mama to považuje za láskavosť od darcu spermií.
Návšteva u riaditeľa mi pripomína podnikateľov zo susedných miest, ktorí boli ochotní ponúknuť mojej mame kráľovské prepitné, aby sa večer zahrala na ich priateľku. Niektorých to uspokojilo dokonca viac ako samotný sex. To tvrdila mama, samozrejme. Ja som sa o tom ešte nestihla presvedčiť… zatiaľ. A dúfam, že sa ani nikdy nebudem musieť. Presne preto potrebujem dokončiť strednú, aby som mohla ísť na výšku, vyštudovať a byť normálna.
Niektoré decká snívajú o cestovaní po svete, drahých autách, veľkých domoch. A ja? Chcem mať vlastný byt, chladničku plnú jedla a stálu prácu s dobrou plácou. Aspoň takú vzrušujúcu ako sušenie pastových hmôt.
Muži v kancelárii sa rozprávajú. Prejde pätnásť minút a stále melú.
„Hej, Darlene. Práve mi beží hodina matiky. Nemohla by som sa vrátiť, keď bude pán Thompson voľný?“
Snažím sa vyjadriť čo najslušnejšie, ale roky neprítomnosti dospelej osoby v mojom živote – moja nestála a roztomilá matka sa neráta – sa na mne podpísali. Nie vždy viem v sebe nájsť poslušnosť, akú dospelí očakávajú od niekoho, kto podľa zákona nemá dovolené piť alkohol.
„Nie, Ella, pán Thompson sa ti bude hneď venovať.“
Tentoraz má pravdu. Dvere sa totiž otvoria a v nich sa zjaví riaditeľ. Pán Thompson má takmer meter osemdesiat a vyzerá, akoby skončil strednú iba pred rokom. Nejakým záhadným spôsobom sa mu darí pôsobiť zodpovedne.
Naznačí mi, aby som vošla. „Slečna Harperová, poďte, prosím, dnu.“
Dnu? Kým je tam donchuan?
„Niekoho tam máte,“ upozorním na to, čo je zjavné. Celé to vyzerá riadne podozrivo a intuícia mi našepkáva, aby som odtiaľ čo najskôr vypadla. Ak sa však rozbehnem, prídem o svoj súčasný život, ktorý som plánovala celé mesiace.
Riaditeľ sa otočí a pozrie sa na donchuana. Ten sa postaví zo stoličky a zamáva na mňa obrovskou rukou. „Áno, on je dôvod, prečo ste tu. Poďte dnu.“
So sebazaprením prekĺznem okolo pána Thompsona a postavím sa tesne za dvere. Riaditeľ ich zavrie a sklopí žalúzie na oknách kancelárie. Znervózniem.
„Slečna Harperová, sadnite si, prosím.“ Riaditeľ ukáže na stoličku, ktorú práve uvoľnil donchuan.
Prekrížim si ruky a vzdorovito sa na nich zahľadím. Zem skôr zaplaví oceán, než si ja sadnem.
Riaditeľ si vzdychne a usadí sa na svojej stoličke. Vie rozpoznať stratený prípad. To ma znepokojí ešte viac. Ak sa totiž vzdáva pri tomto boji, znamená to, že väčší ešte len príde.
Zoberie zo stola kôpku papierov. „Ella Harperová, toto je Callum Royal.“ Odmlčí sa, akoby mi to malo čosi hovoriť.
Royal medzitým na mňa hľadí, akoby nikdy predtým nevidel dievča. Zrazu si uvedomím, že prekrížením rúk som si stlačila prsia. Spustím ruky a nechám ich voľne visieť.
„Rada vás spoznávam, pán Royal.“ Každému v miestnosti je jasné, že si v skutočnosti myslím presný opak.
Môj hlas ho preberie z hypnózy. Svižne vykročí vpred, a skôr než sa stihnem pohnúť, skončí moja ruka medzi jeho dlaňami.
„Panebože, vyzeráš presne ako on.“ Slová iba zašepká, takže ich začujem iba ja. Potom mi potrasie ruku, akoby si zrazu uvedomil, kto je. „Prosím, hovor mi Callum.“
Rozpráva zvláštnym tónom, akoby sa mu to všetko hovorilo veľmi ťažko. Oslobodím si ruku z jeho zovretia, čo však nie je také ľahké, keďže ma ten podlizovač pevne drží. Pustí ma, až keď si pán Thompson odkašle.
„O čo tu ide?“ zareagujem. Tón môjho sedemnásťročného hlasu nevyznie v miestnosti plnej dospelákov práve najvhodnejšie, ale nikto ani okom nemihne.
Riaditeľ si nervózne prejde rukou po vlasoch. „Neviem, ako by som vám to mal povedať, tak prejdem rovno k veci. Pán Royal tvrdí, že obaja vaši rodičia umreli a teraz je vaším poručníkom.“
Strasie ma. No iba na pár sekúnd. Dosť dlho na to, aby sa šok zmenil na rozhorčenie.
„Hovadina!“ Nadávka mi vykĺzne z úst skôr, než ju stihnem zastaviť. „Mama ma zapísala na hodiny. Máte jej podpis na prihláške.“
Srdce mi udiera rýchlosťou asi milión kilometrov za sekundu, pretože ten podpis je v skutočnosti môj. Sfalšovala som ho, aby som mohla mať svoj život naďalej pod kontrolou. Hoci nie som plnoletá, v našej rodine som musela dospieť už v pätnástich.
Pánovi Thompsonovi slúži ku cti, že ma nevyhrešil za tú nadávku. „Podľa dokumentov je tvrdenie pána Royala oprávnené.“ Zatrasie papiermi, čo drží v ruke.
„Vážne? Tak potom klame. Tohto chlapa som nikdy predtým nevidela, a ak ma s ním necháte odísť, čoskoro si určite prečítate v novinách, ako mladé dievča zo školy Georga Washingtona skončilo ako obeť obchodu s bielym mäsom.“
„Máš pravdu. Ešte sme sa nestretli,“ podotkne Royal. „To však nič nemení na skutočnej podstate veci.“
„Ukážte mi to.“ Priskočím k riaditeľovmu stolu a vytrhnem mu papiere z ruky. Rýchlo ich preletím očami. V skutočnosti nečítam. Vyskočia na mňa slová ako poručník, zosnulí, odkázali – no tie nič neznamenajú. Callum Royal je pre mňa cudzí. A bodka.
„Možno by sa všetko vyjasnilo, keby sem prišla vaša mama,“ ozve sa pán Thompson.
„Presne tak, Ella. Priveď sem mamu a ja svoju žiadosť stiahnem.“ Royal hovorí nežným hlasom, no ja počujem chlad. Niečo vie.
Otočím sa k riaditeľovi. On je ten slabší článok reťaze. „Toto by sa dalo pokojne vyrobiť aj u nás v škole. Ani by som na to nepotrebovala Photoshop.“ Hodím mu papiere naspäť na stôl. V očiach sa mu zjavia pochybnosti, tak vytiahnem svoj tromf. „Potrebujem sa vrátiť na hodinu. Polrok sa ešte len začína, nechcem byť pozadu.“
Royal si váhavo oblizne pery. Premeriam si ho pohľadom od hlavy po päty so všetkou sebaistotou, akú som v sebe schopná nazbierať. Nemám otca. Určite nemám ani poručníka. Ak by som nejakého mala, kde bol ten somár celé tie roky, keď sa moja mama usilovala uživiť nás, keď trpela ukrutnými bolesťami z rakoviny, keď plakala na posteli v hospici, že ostanem sama? Kde bol vtedy?
Riaditeľ si znovu vzdychne. „Tak dobre, Ella. Vráťte sa na hodinu. S pánom Royalom musíme toho spolu ešte veľa prebrať.“
Milan Buno, literárny publicista
