BRATISLAVA 22. septembra 2016 (DJ/PR) – Odkedy lady Hero Fanshawovej zomrel snúbenec, nezáleží jej na dobrej povesti ani na spoločenskej mienke. Keď jej brat Alec počas revolúcie bez stopy zmizne v Paríži, odvážna dievčina neváha a vyberie sa ho hľadať. A keď jej náhoda privedie do cesty charizmatického Williama, vikomta zo St. Aubrey, vášnivo sa do tohto záhadného muža zaľúbi…
Po románe Nevestou proti svojej vôli sa obľúbená autorka Jane Featherová opäť vracia do regentského obdobia a ponúka vzrušujúci ľúbostný príbeh plný vášne.
Zavedie nás na nebezpečné parížske ulice aj do honosných londýnskych salónov a plesový sál. Je tu novinka Záhadný vikomt.
William, napoly Angličan a napoly Francúz, sa denne zahráva so smrťou, aby z Francúzska zachránil šľachticov, ktorým hrozí gilotína. Po návrate do Londýna odmieta pokračovať v búrlivom vzťahu s Hero, keďže nechce riskovať jej dobrú povesť. Hero však stále vŕta v hlave, prečo ju William tak zrazu odvrhol, a rozhodne sa na vlastnú päsť odhaliť jeho veľké tajomstvo z minulosti…
Jane Featherová sa narodila v Egypte, no vyrastala v Anglicku a jeho históriu teda pozná veľmi dobre. Najskôr vydala 5 dobrodružných románov zo súčasnosti, ale medzinárodný úspech si získala až historickými romancami. Takmer každý z jej príbehov sa stal bestsellerom a na svojom konte má vyše 10 miliónov predaných výtlačkov.
Začítajte sa do novinky Záhadný vikomt:
Lady Hermione Fanshawová klopkala dlhými prstami po hracom stole v jednom zo súkromných hráčskych salónov Rotundy v Raleigh Gardens. Výrazné zelené oči jej žiarili vzrušením, keď sledovala, ako sir Anthony Cardew hádže kocky na stôl, potiahnutý biliardovým plátnom.
„Dopekla,“ zašomral, lebo zasa prehral. Poriadne si odpil z pohára burgundského, prižmúril krvavočervené oči a fľochol po očku na lady Hermione. „No tak, Hero, zlatko, dajte mi ten krásny náramok. Prisahám, že ho zajtra vyhrám späť.“ Načiahol sa po jej útlom zápästí, ktoré zdobil náramok posiaty drobnými diamantmi a perlami.
Hero odtiahla ruku. „Nie, Tony. Ste príliš opitý, aby ste dobre videli, nieto ešte hrali a dávali stávky. Založte radšej niečo svoje.“ Odtisla si stoličku a vstala napriek protestom mužov sediacich okolo stola. Všetci boli presvedčení, že jej prítomnosť im prináša šťastie. Narýchlo sa rozlúčila, zdvihla striebornú masku, čo predtým odložila, a odvrátila sa. Smaragdovozelené sukne jej zašuchotali, keď vykročila napriek nesúhlasu sediacich pánov. Pri dverách do strednej časti Rotundy zastala a nasadila si masku, až potom vyšla von. Táto maškaráda chránila pred verejnosťou: záhrady okolo Rotundy boli jasne osvetlené a prechádzali sa tam zástupy ľudí, rovnako sa skrývajúcich za anonymné masky. V okolí Raleighu a Vauxhallu panovala neviazanosť a voľné mravy, takže nikto radšej neukazoval svoju pravú tvár.
Hero sa poobzerala po ľuďoch zhromaždených okolo Rotundy, ktorí čakali na koncert, a zaviazala si strieborné šnúrky vzadu na hlave. Prsty jej však zrazu stuhli. Zahľadela sa cez štrbiny na oči a srdce sa jej prudko rozbúchalo.
To nie je možné. Tu určite nie.
Na chvíľu znehybnela s očami upretými na štíhlu, vysokú postavu v čiernej zamatovej maske. Poznala každú jej črtu, a keď sa pohla, spoznala aj dlhý leví krok, silný, nehlučný, akoby ľahostajný, ale pritom plný energie. Tmavogaštanové vlasy mal moderne ostrihané, ale jedna neposlušná kučera mu aj tak skĺzla do čela, tak ako si to pamätala.
Zrazu jej došiel dych. Tešila sa, že si nasadila masku, ako sa predierala davom ľudí ponáhľajúcich sa na koncert. Prečo prišiel? Frivolnú zábavu si nikdy nespájala s Williamom Ducassom, vikomtom zo St. Aubery. Bol vynikajúci spoločník so zmyslom pre suchý humor, ale nikto v jeho spoločnosti si nikdy nemyslel, že by ho hnala nejaká silná motivácia, skôr iba jednoduché potešenie.
Srdce jej búšilo, v ušiach jej zneli jeho posledné slová. Posledných dvanásť mesiacov sa snažila zabudnúť alebo aspoň nemyslieť na to, ako sa rozišli, no v tej chvíli, ako jej naňho padol zrak, sa všetko vrátilo.
Nezbadal ju a ani by ju nespoznal, aj keby ju zazrel; určite nie v takomto oblečení. Pridala do kroku, ako keby utekala pred prenasledovateľom, on ju však určite nebude prenasledovať.
Tak či tak však ktosi za ňou kráčal. Dobrý šiesty zmysel jej to napovedal, chĺpky na zátylku sa jej zježili. V zamyslení si ani nevšimla, ako ďaleko sa zatúlala od osvetlených chodníkov a trávnikov. Akosi zablúdila na cestičku lemovanú hustým porastom, na obľúbené miesto nemravníkov a podliakov.
Vtom sa jej za chrbtom ozvalo: „Hej, zlatko, zišla by sa vám nejaká spoločnosť. Určite.“ Bolo zrejmé, že ten chlap je pripitý. Vtom sa ozval aj druhý opitý hlas. „Postojte, zlatko. Noc je chladná. Pobozkám vás, aby ste sa trochu zahriali.“
Srdce jej zastalo a celá zmeravela. Stretla sa už aj s horším ako s dvoma opilcami na tmavom chodníku v Raleighu. Rýchlo zabočila na užšiu cestičku a zvolala cez plece: „Ďakujem, páni, ale nestojím o spoločnosť.“ Počula, ako sa jej smejú tesne za chrbtom. A nebol to príjemný smiech. Hero zastala a obrátila sa k nim tvárou. Pravdaže, predstavovala lákavú korisť. Žiadna slobodná mladá dáma by sa nemala sama prechádzať potme v Raleighu. Zrejme ju považovali za pobehlicu, ktorá sa prechádza po svojom vychodenom chodníčku.
So smiechom sa k nej potácali, jeden dokonca držal v ruke otvorenú fľašu šampanského. Masky nemali, len plášte, pod ním jemné hodvábne trojštvrťové nohavice a vyšívané kabátce. Smotánka, pomyslela si pohŕdavo Hero, ktorá si o sebe myslí, že si môže všetko dovoliť. Uloviť si nejakú korisť z nižšej triedy.
No vyčítať to mohla len sama sebe. Hero zastala na úzkom chodníku. Kry po oboch stranách boli vysoké a husté, takže ich skrývali pred každým pohľadom.
„Ach, tuším sme natrafili na nejakú bojovníčku, Carlton,“ ozval sa ten s fľašou v ruke a zaštikútal. Zrazu prudko zamával fľašou Hero takmer pred očami. Rýchlo sa odtiahla a zdvihla koleno, akoby sa chcela brániť. Keď doň chlap narazil, prehol sa a zasyčal, no v očiach mu svietila zlomyseľná túžba. „Chyť ju, Carlton. Potrebuje poriadnu príučku.“
Druhý muž chvíľu váhal, vtom stuhol, lebo na temene hlavy pocítil chladnú oceľ pištole. Hneď nato sa zvalil na zem a nasledoval ho aj jeho spoločník, ktorý sa držal za boľavý rozkrok.
„Dobrý večer, Hero. Vidím, že si použila jeden zo svojich zvyčajných trikov.“ William Ducasse si zastrčil striebornú pištoľ do vrecka pod plášťom. Uprel na Hero orieškovohnedé oči, v ktorých sa zračilo pobavenie aj podráždenie. „Prečo vyvolávaš takéto nechutnosti?“
„Ja som ich nevyvolala,“ odvetila úsečne a premýšľala, prečo nepočula za sebou jeho kroky. No vikomta nikto nepočul, keď si to on sám neželal. „Neuvedomila som si, ako ďaleko od Rotundy som sa zatúlala, a tí dvaja…“ Znechutene vykrútila pery, keď sa zahľadela na dve nehybné telá na chodníku pri svojich nohách. „Sú príliš opití, aby si vôbec uvedomili…“
„To je pravda.“ William vystrel ruku. „Prekroč ich.“
Vložila mu ruku v hodvábnej rukavičke do dlane a prekročila telá, takže sa dostala bližšie k nemu. „Čo tu robíš, William?“
„Mám určité povinnosti,“ zdôraznil. „Tak ako aj ty, drahé dievča.“ Poobzeral sa po tmavých kroch. „Kde máš nejaký sprievod? Mala by si mať sprievod, no vidím, že tu nik nie je.“ Uprel na ňu mačacie oči, až sa cítila nepríjemne.
„Mám sprievod,“ odvetila, „ale práve teraz prehráva rodinný majetok v kockách a mozog má príliš zatemnený alkoholom, takže mu nič nedochádza.“
