Roman Martiška a jeho reakcia na dnešné vyjadrenia ministra školstva Tomáša Druckera: (v pôvodnom znení bez úprav)
Po tlačovej konferencií ministra Tomáša Druckera som asi extrémista. Hnutie Republika považujem za politických amatérov, ktorí sa majú ešte veľa učiť, ale ich činnosti, ktorá viedla k zrušeniu podujatia na gymnáziu v Trenčíne k spomienke na udalosti na Zámockej, tlieskam.
Zároveň oceňujem vyjadrenie premiéra Roberta Fica, v ktorom verejnosti, často omámenej propagandou z jednej, či druhej strany pripomenul, že minister školstva nemôže vedieť o všetkých akciách, ktoré sa konajú na školách po celom Slovensku. Ficovým vyjadrením mohla celá “kauza” skončiť, ale vďaka iniciatívnemu blbcovi “hrádzi proti progresivizmu” už ťažko veriť. Načo doparoma vystúpil Drucker s takýmto prejavom?
Drucker sa začal prikrývať akýmsi súhlasom rodiča o účasti na podobnom podujatí, ale tieto súhlasy ešte nie sú v platnosti a po mimoriadne agresívnej reakcií na prednášku SNP v Nitre, ktorú usporiadali Ženy v sukni sa podobne ostrá reakcia očakávala aj k podujatiu v Trenčíne, kde mali študenti za plagáty s tematikou LGBTI dostať odznak zadarmo, odznak, ktorý predtým vyučujúca študentom predávala.
Súhlasím, s Druckerom, že podujatia nad rámec školských osnov by mali byť organizované len po súhlase rodiča, ale kým to nie uvedené do praxe, tak na to má dohliadať rezort školstva, ak už vznikol precedens a ministerstvo “vyšetruje” prednášku v Nitre.
Premiér na oslavách 80. výročia Dukliansko-karpatskej operácie povedal, a teraz veľmi voľne parafrázujem, že máme problém s vlastenectvom. Pravdou je, že mnohé udalosti slovenskej histórie si mnohí zo Slovákov musia hľadať na internete.
Čo bola Dukliansko-karpatská operácia? Odpoveď by mohla znieť napr. jedna z najväčších horských bitiek počas druhej svetovej vojny. Žiaľ, väčšina Slovákov skôr vymenuje Napoleonove bitky, udalosti pred a po Veľkej Francúzskej revolúcii, či vzostup fašizmu v Taliansku a nacizmu v Nemecku. Samozrejme, niečo o Veľkej Morave a kupcovi Samovi, o komunistoch a vpáde “ruských vojsk” v roku 1968 a Nežnej revolúcii v 1989. Na čo má byť čerstvý absolvent školy hrdý?
Slovák vie povedať pomaly aj to kedy si Albert Einstein utrel poslednýkrát sopeľ, ale nevie kto bol Aurel Stodola. Vďaka Stodolovi by sme pritom mali mať otvorené všetky dvere v Zürichu, ktorý do dnešného dňa vykuruje radnicu tepelným čerpadlom, ktorého bol Stodola konštruktérom.
Amerika ešte nebola objavená a na Slovensku už stáli prvé architektonické skvosty. Hradov máme toľko, že máme byť na čo hrdí a držať sa hesla “Dedičstvo otcov, zachovaj nám pane”. Nepotrebujeme navštíviť Louvre v Paríži, obrazy Martina Benku nie sú machľaniny, ktorým nemožno rozumieť, ale zaznamenaným dedičstvom a našou kultúrou.
Žiaľ, sami sa potupujeme pohľadom na politiku. Sami o sebe hovoríme ako postkomunistickej krajine, ale napr. Nemca nepočuť hovoriť o postnacistickom Nemecku. Deptáme sa Slovenským štátom a zlými rozhodnutiami Jozefa Tisa, ale reálne nepoznáme politickú činnosť Milana Rastislava Štefánika.
Áno, aj na záver sa hlásim k tomu, že som asi extrémista. Namiesto agendy LGBTI, nech už ju minister školstva nazýva nezmyslom, alebo čímkoľvek chce, očakávam, že školstvo bude vychovávať hrdých ľudí na svoj národ, lebo o pár rokov tu budú verejnú mienku tvoriť ľudia ako Štefan Hríb, pre ktorého je slovenská vlajka na budove smiešna, Martin M. Šimečka, podľa ktorého hovoríme dreveným jazykom obesenca a študentov budú formovať tí “sveta skúsenejší” typu Marek Janiga, ktorého už dnes vychováva zahraničie ako svojho agenta.
