Nezáleží na tom, či ste žurnalista, spisovateľ alebo básnik. Každý jeden „vládca slova“ už zažil ten pocit. Sedím za počítačom, ruky vystreté nad klávesnicou, oči upreté na biely priestor na monitore, ktorý treba zaplniť. Môj problém nespočíva v tom, že neviem, čo napísať. Bodaj by. Zvyčajne mávam opačný problém. Veľmi veľa myšlienok mi víri hlavou a ja len premietam, ktorú z nich „hodiť na papier“. Napokon to osud rozhodne za mňa. Nepopísaný list predo mnou je presne to, čo stojí za môj a najmä váš sobotňajší čas.
Na svet prichádzame ako prázdne knihy túžiace po zaplnení. Niekoho život sa zmení na bestseller. Niekoho pripomína skôr erotický román. Tí šťastnejší zažijú svoju vysnenú love story. Tí menej zasa prežijú horor. Každý človek túži po svojom happy ende. Veľký podiel na tom, či sa ho napokon aj dočkáme, majú práve prvé kapitoly nášho života. Tie píšu naši rodičia. To oni udávajú smer nášmu životu. Naučia nás hodnotám, vyjadrovaniu, mysleniu a správaniu. Či chceme alebo nie, konáme a hovoríme, ako sme to videli v našich rodinách. Ak ste prežili šťastné detstvo plné lásky a podpory, ani na sekundu nepochybujem o tom, že sa vám vaše podvedomé konanie páči. Niekoho to však desí a pri pohľade do zrkadla preklína svoj odraz, ktorý sa nápadne podobá na jedného z rodičov.
Za posledné týždne som stretla či spoznala veľmi veľa jedinečných a inšpiratívnych ľudí. Veselí a krásni navonok, avšak smutní a prázdni vo svojom vnútri, ktoré si starostlivo strážia pred vonkajším svetom.
Som typ človeka, ktorému sa ľudia akosi prirodzene zdôverujú. Vždy tomu tak bolo. Asi je to tým, že som dobrý poslucháč. Nesúdiaci, snažiaci sa vypočuť či poradiť, ak o to dotyčný stojí. A tak som sedela oproti tým šikovným ľuďom, ktorí sú takí úžasní, že by vás ani len na sekundu nenapadlo, aké ťažké to mali vo svojom detstve. Smutné príbehy plné podceňovania a falošných úsmevov sa však podpísali na ich konaní a zdravé sebavedomie, ktoré by malo byť prirodzenou súčasťou každého z nás, im jednoducho chýba.
Nie nadarmo sa hovorí, že slová dokážu najviac zraniť.
A tak sedím oproti tým skvelým ľuďom a márne navôkol hľadám stroj času, ktorý by ma preniesol do minulosti. Nezmením, čo sa im stalo. Nie je to v ľudských silách. Možno by to napokon ani nebolo dobre, pretože aj tie negatívne zážitky ich doviedli tam, kde sú teraz. Preto urobím to jediné, čo môžem. Poviem im pravdu: „Si krásny, aj keď ti to nikdy predtým nepovedali. Si múdra, aj keď ti tvrdili, že si nanič. Máš právo na lásku a šťastie, aj keď ťa dlhé roky presviedčali o opaku.“
Kradmé úsmevy či iskrička v oku mi dáva nádej. Chcú uveriť. Nebude to zajtra, o týždeň a asi ani o rok. Ja sa však nevzdávam. Každý jeden raz im to zopakujem a jedného dňa mi snáď uveria.
Ak si tento môj stĺpček číta niekto, kto nemá doma na ružiach ustlané, pamätajte na to, že aj keď je to spočiatku ťažké, ďalšie kapitoly vašich životov si píšete vy sami. I keď sa vám zdá, že na svete nemáte nikoho blízkeho, nie je to pravda. Rodina je puto. Vzťah. Ak ste nemali šťastie na tú biologickú, vyskladajte si ju. Suseda z detstva môže byť sestra. Kamarát z futbalu brat. Pani z kníhkupectva matka a starší ujo z paneláku, ktorý vás zväčša otravuje dobre mienenými radami, otec. Stačí otvoriť srdce a myseľ.
Ak sa predsa len vo vašom okolí nenájde nikto blízky, som tu ešte ja. Niekto, kto na 100% vie, že sme dokonalo nedokonalí, a to je na tom to krásne! 🙂
Vaša Monika
Monika Vranková
