Nenadarmo sa hovorí, že najväčší spisovateľ všetkých čias je sám život. Jeho scenárom sa nevyrovná žiadna telenovela, celkom zľahka si trúfa na titul majstra komédií a za niektoré životné drámy by určite získal Oscara. Dnes vám prinášame jeden z príbehov:
Mala som bezstarostných osemnásť, keď sme s kamarátkou na chodbe našej strednej školy narazili na ponuku prihlásiť sa do novovzniknutého volejbalového družstva. Nemala som síce veľkú chuť začínať pred maturitou s novou aktivitou, no priateľka bola natoľko presvedčivá, že v určenom termíne sme predsa len postávali pred dverami telocvične, odhodlané rozbehnúť našu volejbalovú kariéru.
Lenže minúty ubiehali a nikde nikoho. Pri odchode nás trochu nesmelo zastavil iba o pár rokov starší tmavovlasý chlapec a predstavil sa ako náš tréner. A keďže na „konkurz“ sme ktovie prečo prišli iba my dve, prvý tréning sme rozbehli v trojici. Vlado, náš nový tréner, už od prvého okamihu na mňa pôsobil sympaticky a priateľsky. Aj na jeho vyšportovanú postavu sa dalo veľmi dobre pozerať. Cítili sme sa fajn a do tréningu sme sa vložili s takým zanietením, že kamarátka v snahe zachytiť loptu nešťastne narazila o stenu a poranila si ruku. Prst bol zlomený, to bolo na prvý pohľad jasné, pretože neprirodzene vytŕčal na opačnú stranu. Vlado zachoval duchaprítomnosť, bežal po strýkovo auto a o chvíľu sme sa viezli na pohotovosť.
Ako to už v našich nemocniciach býva, na výsledky a ošetrenie sme museli čakať takmer tri hodiny. Tento dlhý čas na nemocničnej chodbe som trávila v rozhovore s neznámym chlapcom, s ktorým sme si napodiv mali čo povedať a nebyť starosti o priateľku, bolo by mi celkom príjemne…
Prst bol v sadre. Vlado našiel svoje prvé dve volejbalistky, my nového trénera a kamaráta. Dva razy do týždňa sme sa stretávali na tréningoch a družstvo sa nám pomaly rozrástlo. Boli sme dobrá partia a vďaka volejbalu som získala pevné priateľstvá a nielen to…
Po čase som zistila, že na Vlada myslím akosi pričasto a keď nebol so mnou, veľmi mi chýbal. Zamilovala som sa. No nie do jeho modrých očí či vyšportovanej postavy, ale počas jeho neprítomnosti mi chýbal jeho zmysel pre humor, čestnosť a spravodlivosť. Vážila som si jeho morálne hodnoty, ktoré v sebe nosil ako vzácne poklady. Nemala som ružové okuliare, lebo som videla aj jeho chyby, veď každý nejaké máme.
A našťastie on to cítil rovnako. Sme spolu už sedemnásť rokov a čoraz častejšie si uvedomujem, keď počúvam samé smutné príbehy okolo, aké šťastie sme našli. Verím, že keby nás nespojil volejbal, stretli by sme sa niekde inde. Jednoducho sme si boli súdení. A verím tiež krásnej myšlienke, že každý z nás je anjel s jedným krídlom. A lietať dokážeme len tak, že jeden druhého objímame.
O čom písať? Napríklad o tom, ako ste stretli životného partnera, ako ste prekonali rozvod, ťažkú chorobu či iné rany osudu alebo napíšte o veselej príhode, ktorú ste zažili. Ak si budete želať, vaše meno zostane nezverejnené. Autorky príbehov, ktoré uverejníme, odmeníme rastlinnou kozmetikou Yves Rocher.
Tak neváhajte, píšte a čítajte nás! Nabudúce tu možno nájdete svoj príbeh…
