Môj výsledok detektívnej práce ma veľmi vydesil. Už neskrývala blažený výraz tváre, keď sa na koži objavili prvé kvapky krvi.
Zazvonil telefón. Konečne. Srdce sa mi rozbúchalo, pretože na tento telefonát som už čakala pár minút, ktoré sa mi zdali nekonečne dlhé. „Tak mám dievčatko, si teta. Volá sa Erika.“ Počula som v telefóne unavený ale šťastný hlas svojej sestry. S ohromnou radosťou som jej gratulovala. Ešte doteraz si pamätám na tento deň. Ja som v tom čase bola mamičkou päťročnej Moniky a dvojročného Davida. Erika bola dlho očakávané dieťa mojej sestry Ivany a môjho švagra Mira. Dieťa, ktoré malo zachrániť ich vzťah zmietajúci sa v manželskej kríze.
Miro bol Ivanina veľká láska. Vždy ho až slepo vo všetkom nasledovala bez štipky kritiky. Ja ani moja mama sme však ich vzťahom veľmi nadšené neboli. Švagor sa stále správal arogantne a povýšenecky. Nikdy som nevedela, či moju sestru má skutočne rád. Bol úspešný podnikateľ, perfekcionista a nikdy nikomu neodpustil žiadnu chybu. Ani sebe.
Roky bežali a ja som so sestrou a jej rodinou stratila kontakt, pretože kvôli manželovej kariére sa odsťahovali 300 km ďaleko. Vídali sme sa len na Vianoce. No zakaždým som sa nemohla ubrániť pocitu, že niečo nie je v poriadku. Keď boli u nás, manžel mojej sestry sa k nej i k vlastnej dcérke stále správal chladne a odmerane. Zalovila som v pamäti a akosi som nemohla nájsť spomienku, na ktorej by nemal môj švagor kamenný výraz na tvári. Malá Erika pôsobila zakríknuto i smutne. A aj sestra akoby sa mi strácala pred očami. Rozhodla som sa, že sa s ňou porozprávam. Dozvedela som sa, že ju manžel podvádza. Zobralo ju to. Nechcela sa s ním rozviesť, lebo ho až chorobne ľúbila. Darmo som jej dohovárala, aby si začala samú seba vážiť a ponúkala jej pomoc. Riešila to po svojom. Uzavrela sa do seba a prepadla alkoholu. Nezaujímala ju ani vlastná dcérka, ani vlastné bytie. Trápili ma myšlienky, že vlastnej sestre nedokážem pomôcť. Potešila som sa však, že sa opäť vrátili do rodného mesta a budem ju mať znovu blízko.Moja neterka Erika k nám začala chodiť častejšie, lebo jej mama si našla prácu. Zakríknuté dievčatko sa spriatelilo s mojou Monikou a konečne ožilo. Vždy sa k nám veľmi tešila a vždy so smútkom a priam až zúfalstvom odchádzala domov. Viackrát sa rozplakala tak hystericky, až ma vyľakala. Keď mi raz počas lúčenia kŕčovito chytila ruku, všimla som si na nej drobné ranky. Zbadala môj pohľad a bleskovo ruku odtiahla. Ustarane som sa jej spýtala: „Erika, čo to máš na tej ruke? “ „Nič, teta nič,“ a utekala domov. Zmocnili sa ma obavy a hrozné tušenie. Zažíva toto malé nevinné stvorenie azda týranie? Zverila som sa so svojimi obavami sestre a ona len mávla rukou a tvárila sa, že sa nič nedeje. „Asi už nebude k vám chodiť tak často, lebo v poslednej dobe zlenivela a vymýšľa si hlúposti,“ povedala. Prestala som do toho rýpať, lebo som sa zľakla, že Erike zakáže kontakt so mnou a ja už jej nebudem môcť pomôcť.
Od tej doby som niekoľko mesiacov pozorovala Erikino správanie. Neter sa pred nami bála vyzliecť a nosila stále tričká s dlhým rukávom. Nenápadne som vyzvedala, ako to u nich doma funguje. Priznala sa mi, že doma si ju nikto nevšíma a správa sa k nej ako keby bola duch. Iba vtedy spozornejú, keď niečo vyvedie. Otec ju stále kritizuje a neodpustí žiadnu chybu. Ďalej som pátrala a výsledok mojej detektívnej práce ma strašne vydesil. Ostatne, nemusela som byť až taký Sherlock, pretože sa Erika od istého času prestala kontrolovať. Už mi bolo jasné, aký je pôvod raniek pod jej rukávmi. A zrejme nielen pod rukávmi. Teraz si už nešlo nevšimnúť si, že Erika si zámerne a vedome rozškrabáva akúkoľvek ranku tak dlho a sústredene, kým sa jej na koži neobjavili prvé kvapky krvi. Až potom sa jej na tvári rozlial spokojný výraz víťazstva. Tým tajomným trýzniteľom bola ona sama!
Keď sa to stalo u nás, chytila som jej jemne ruku, pohladkala po vlasoch a snažila sa ju zabaviť. Akokoľvek, len aby nemala možnosť ubližovať si. Lenže u nich doma som ju chrániť nemohla. Uvedomovala som si, že toto je jej hrozivý výkrik, ktorým chce na seba upozorniť. Bolesť totiž prehlušovala zúfalstvo, ktoré nedokázala uniesť. Zúfalstvo z odmietania a nepochopenia, ktoré sa jej pravdepodobne dostávalo od rodičov.
„Erika, prečo to robíš? Také pekné dievčatko. To ti nevadí, že budeš mať jazvy?“ snažila som sa jej prehovoriť do duše. Mlčala a odovzdane pozerala na svoje doráňané ruky posiate jazvami.
Pomyslela som si, že toto už sama nezvládnem a po predchádzajúcich opakovaných snahách som pochopila, že pomoc nenájdem ani u jej rodičov. Nechceli ani počuť, že by ich dcéra mala nejaké problémy. Vraj si obe vymýšľame. Erika začala čoraz viac prepadávať svojej zvrátenej závislosti a uzatvárať do seba. Musela som konať a zavolala som svojej priateľke psychologičke. „Musíš s ňou prísť,“ naliehala. Sľúbila som, že niečo vymyslím. Snáď by sa s ňou aspoň mohla občas porozprávať po telefóne. „Ale v prvom rade jej musíš nájsť nejaký koníček, ktorý ju pohltí, bude ju baviť a na všetko zabudne,“ radila mi.
Vedela som, že to bude neľahká úloha. Pomohla mi moja dcéra. Všimla som si totiž, aké ohníky v očiach planú Erike zakaždým, keď sa s ňou rozpráva o koňoch. Monika roky chodila do jazdeckého klubu a kone boli jej veľkým koníčkom. A neskôr i mojej netere. Zakaždým, keď sa vrátila z tréningu, tvár jej žiarila a sršala energiou. Aj jazvy postupne mizli. Bola som šťastná aj za ňu. Kone dokázali nemožné. Vyliečili jej doráňanú dušu, ktorú jej dokaličili jej najbližší.
Zahĺbení do vlastných problémov prehliadali to najcennejšie v živote, čo mali. Dieťa, dar, ktorí dostali, a ktorí takmer premrhali.
O čom písať? Napríklad o tom, ako ste stretli životného partnera, ako ste prekonali rozvod, ťažkú chorobu či iné rany osudu alebo napíšte o veselej príhode, ktorú ste zažili. Ak si budete želať, vaše meno zostane nezverejnené. Autorky príbehov, ktoré uverejníme, odmeníme rastlinnou kozmetikou Yves Rocher.
Tak neváhajte, píšte a čítajte nás! Nabudúce tu možno nájdete svoj príbeh…