Pokračovanie príbehu… Nechápala som prečo im nechcel povedať, že som tehotná. Veď budú starí rodičia, mali by to vedieť. Prijali ma však len veľmi ťažko.Moja svokra si predstavovala pre svojho synáčika lepšiu, vraj on má na viac. Mala neustále so mnou problém, ale za mojím chrbtom. Manželovi jednostaj na mňa niečo hovorila a on mi to doma žaloval, avšak nikdy si ma nezastal, hoci som bola žena na správnom mieste. Aspoň si to myslím. Vždy mal navarené,upratané, napečené. O deti som mala postarané. Vytvárala som teplo domova, robila som naozaj maximum.
Jeho mama zas ohovárala predo mnou jeho. Neustále som počúvala, aký je neschopný. Aký je pomalý, aké má dlhé vedenie. Nemala som si ho vraj brať. Mali sme počkať aj s dieťaťom. On nikdy nepostaví dom. On nič nevie a podobne. Začala som chápať mnohé veci a bolo mi ho ľúto. Jeho rodičia boli neskutočne pokryteckí,matka arogantná a povýšenecká a mne ho bolo samozrejme ľúto. Snažila som sa mu všemožne dvíhať sebavedomie, ale neustále ho presviedčať o niečom, o čom nebol presvedčený sám, ma vyčerpávalo. Nešlo to tak ďalej. Moja snaha bola márna, ba čo viac, on sa k činom nemal. Údajne sa nepotrebuje meniť. On je so sebou spokojný a mám si nájsť iného.
Akýkoľvek problém zmietol zo stola a odišiel k mame. Nikdy sme si nič nevysvetlili. Vždy sa len zodvihol a odišiel. Snažil sa vyhýbať tomu, že nám to neklape, a že je nutné s tým niečo robiť. Začali veľké hádky, čoraz častejšie a ten kľudný flegmatický chlap sa zmenil. Začal popíjať viac a vždy, keď sme niekam šli, tak som ho ja vliekla opitého. Pripomínal mi miestami ex-manžela. Nakoniec sme sa úplne odcudzili. Každý mal svoj svet. Spájala nás len spoločná domácnosť a dieťa. Dlhé týždne sme si líhali do postele, ako nejakí cudzí ľudia. Pre neho to bolo prirodzené. Bral ma ako samozrejmosť. Však máme papier a ten podľa neho znamená, že spolu budeme celý život.
Mňa to trápilo a po dlhom naliehaní a skúšania rôznych možností som to vzdala. Pripadala som si, že žijem len s nejakou telesnou schránkou, ktorá dostala, čo chcela, má papier o manželstve, spája nás dieťa a to je istota. Navrhla som teda tému rozvodu, ale bolo mi vytknuté, že to nie je riešenie. Tento muž len bral,v každom smere doslova. Nakoniec to z jeho nečinnosťou vyústilo do agresívneho výstupu, keď prišiel z krčmy podgurážený a rozbíjal doma, čo sa dalo. Oháňal sa päsťou, urážal ma škaredo. Moja staršia dcéra plakala a dívala sa, ako jej hračky lietajú po izbe. Mala horúčku, bolo jej zle a on nás vyháňal z domu. Mňa za to všetko škaredo urážal a najkrajšia nadávka bola, že som hnoj. Ja, ktorá som mu prala špinavé veci, robila raňajky pod nos, ktorá musela jeho opitého tlačiť do vane, čo bol celý špinavý…
Vnútorne sme zrejme obaja zo vzťahu odišli už dávno. Mala som veľa výčitiek preto, že som si s ním začala znovu. Bála som sa od neho odísť, zničiť si rodinu, o ktorú som sa snažila bojovať. Ale dnes viem, že si nemám čo vyčítať. Urobila som maximum. Deti tiež trpeli, lebo som na ne prenášala svoj vnútorný stav a pocit nespokojnosti.
K svojej dcére sa správal ľahostajne. Nevedel sa s ňou ani hrať. Len si sadol a díval sa na ňu. Nevedel ju ani zabaviť. Nebol stvorený na rodinu. Nemal na to. Nevedel to a nemal silu to zvládnuť. Moje tempo nestíhal a šance premrhal. Možno nie je zlý človek, ale je zaspatý a musí sa prebrať, ale sám. Svoje šťastie nemôže vkladať do rúk inému človeku. Dávať zodpovednosť za všetko na druhého.
Nechcem si už nič vyčítať. Túžim začať odznova a vždy to ide. Vždy k tomu máme možnosť a ja ju chcem využiť. Jeho život je v jeho rukách a môj život zas v mojich. Toto všetko ma priviedlo k tomu, aby som kontaktovala môjho otca. Bála som sa, aký je dnes. Dlhé roky sme sa nevideli a nevedela som, čo od neho možno čakať dnes. Dúfala som, že sa zmenil a možno by nás chcel osloviť, ale nevie ako. Hanbí sa, bojí sa odmietnutia. Jeho povahu som poznala a chyby si nepriznával a tak som urobila krok. Cítila som, že je to potrebné, že detstvo sa mi stále vracia, že moja minulosť má stále vplyv na môj život v prítomnosti a je nutné odpustiť si. Bolo zvláštne dojemné vidieť ho s mojimi deťmi. Budem si musieť s ním vytvárať vzťah odznova a pomaly. A verím, že raz sa všetko vyčistí, odpustí. A taktiež aj s otcom mojej druhej dcéry. Odpustiť si neznamená nutne zostať spolu.
