Moja panika sa ani nedá opísať. Trocha som sa upokojila, keď som počula jej plač…
Sotva mi bolo osemnásť. Frajera som mala od 16-tich. So sexom sme začali už na prvej schôdzke. Mladá, hlúpa, opitá. Našťastie som vtedy neostala tehotná. Slovo dalo slovo a začali sme spolu chodiť. Kávička, kino, auto. Sex na každom možnom mieste. Časom som sa do neho zamilovala. Našťastie pre mňa on tiež opätoval moje city.
Aké bolo moje prekvapenie, keď som ostala tehotná. Škola našťastie dokončená. Už aj prácu som si našla. Musela som. Otec mi hrozil, že ma vyhodí z domu. Jeho slová „Si dospelá, staraj sa sama o seba, viac ťa živiť nebudem. Máš remeslo, tak ho aj uplatni“. Tvrdá škola života. Tehotenstvo zhatilo všetky moje plány.
Môj partner sa zachoval chlapsky: „Postarám sa o vás.“ O svadbe reč nebola. Ani mi to nechýbalo. Romantické pobláznenie, biele šatôčky, veľká hostina v mojom prípade akosi nehralo rolu. Nikdy som nebola ťažká romantička, skôr realistka.
Tehotenstvo prebiehalo bezproblémovo. Napriek mojej drobnej postave sono ukazovalo, že bábätko bude troška väčšie. V očakávaní sme chystali výbavičku. Aj otec sa zmieril s tehotenstvom a aj s mojím partnerom.
Deväť mesiacov ubehlo ako voda a blížil sa termín pôrodu. Priateľova mama bola zdravotná sestra a ochotne rada vybavila lekára, ktorý „bude asistovať“ pri pôrode. Nechcela som žiadne protekcie, predsa to musí ísť von tak či onak. A toto sa mi stalo osudné….
Pôrod bol na deň presný, ako to vypočítal gynekológ. Od rána som v nemocnici odfukovala v tempe kontrakcie. Bolelo ma všetko, kríže, brucho, nohy. Po šiestich hodinách konečne sestrička povedala, že som pripravená dostatočne a začala ma pripravovať na príchod môjho dieťatka. Priateľ sa tešil tiež, pretože chcel vidieť tento zázrak narodenia spolu so mnou. Bol mi psychickou oporou pri stupňujúcich sa kontrakciách.
A vtedy sa to začalo. Čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazilo. Lekár, ktorý ma mal mať na starosti, bol v tom čase pri cisárskom reze, ktorý sa nesmierne skomplikoval. Sestričky si šepkali, že to je pacientka onoho lekára, tak každý mal ruky preč. Bábätko sa tlačilo na svet a aj keď bola pomoc od pôrodníčky, predsa v tom čase chýbal lekár. Tým, že som bola drobná a bábo veľké, moje otvorenie nebolo dostatočné a bolo potrebné vykonať sekciu. Ďalší lekár bol odvolaný k ďalšiemu súrnemu prípadu a môj pôrod sa značne skomplikoval. Priateľ s panikou pozeral na mňa. Maličká pomaly išla von. Ešte som nevedela, čo ma bude potom čakať. V nesmiernych bolestiach s pomocou asistentky sa mi podarilo dcérku vytlačiť von. Od sestričky som počula len „Preboha, volajte lekára!“. Moja panika sa ani nedá opísať. Trocha som sa upokojila, keď som počula jej plač. Maličká bola vonku, ale nik mi ju nechcel ukázať. Partner ostal pri pohľade na malú biely ako stena.“ Čo sa stalo, povie mi to niekto?“
Lekár vchádzajúc do dverí zalomil rukami. Jeho panebože ma rozhodilo ešte viac. Tým, že som bola úzka a dieťa veľké, sa stalo, že malej sa stiahla koža z temena hlavy na tvár. Posunulo sa jej všetko a tak vyzerala ako starena. Rýchlym zákrokom lekára sa podarilo dať kožu naspäť, ale aj tak ostali následky. To som sa dozvedela až potom, ako som sa prebrala. Omdlela som z toho pohľadu na vlastné dieťa.
Maličká má pol roka. Pri narodení jej určili 10 z 10tich bodov, to znamená, že sa narodila úplne zdravá. Len tá koža. Vidno jej to na očkách. Musíme počkať ešte rok a pol a pôjde na plastickú operáciu, ak sa jej to nevráti do normálu. Robí mi radosť. Jej rapkanie ma uisťuje v tom, že bude úplne v poriadku.
