Aj ľútosť, naoko neškodná vlastnosť, dokáže narobiť problémy. Čítajte, ako.
Pokračovanie príbehu… Po toľkej snahe som mu opäť dala šancu. Aj keď dodnes nechápem prečo. Hoci sa nejavil ako zlý človek, bol to taký flegmatik, až tým ubližoval. Chladný a bez empatie. Vždy som mala jednu veľkú chybu a tou bola ľútosť. A on tú ľútosť doslova vzbudzoval. To si všimli i moji blízki. Chlapec všetko riešil plačom. Čo nemal, to si vyplakal. Ako dieťa pri regáloch s hračkami. Bolo mi ho ľúto. Hlúpa a naivná som si myslela, že mu ukážem, aký život môže byť pekný. Prečo? Pretože som optimistka. Pretože verím snom a v lepšie zajtrajšky. Verila som, že sa zmení, a že to bude mať nejaký zmysel. Po tom všetkom jeho obliehaní, naliehaní som mu dala teda šancu. Tvrdil, že sa zmení, že zlyhal, že sa bál a podobne. Spomínaná ľútosť a pocit zodpovednosti za šťastie druhého ma podnietili, aby som ho opäť prijala. Zdalo sa to ružové. Dokonca básnil o svadbe. Za ďalšie dva mesiace som začala tušiť, že som tehotná. Cestou do kina som si kúpila test. Sedeli sme v dave, a kým začal film, šla som na toalety urobiť si test. On bol nervózny a v tom neprítomnom pohľade mal strach.
Z toaliet som prišla do sály bez toho, aby som zistila výsledok testu. Pozrela som sa naň, až keď som si sadla vedľa neho. Boli tam dve čiarky. On prehltol, vyvalil oči a ja som pocítila zvláštnu radosť, cez slzy. Vedela som, že nemáme, kde bývať, že k mame sa vrátiť nemôžem, lebo by tam nebolo pre nás miesta. Moja situácia bola zložitá. On sa zmohol na jedinú vetu:,,Mňa naši zabijú. “ Celý film mlčal a potom celý týždeň. Nebolo s ním reči. Ja som bola zúfalá. Prepadal ma strach a pocit, že som na to sama. Hovoriť o tom s ním bolo ťažšie, než som si myslela. Po týždni sa zmohol povedať mi, že nemôžeme mať dieťa, lebo nemáme kde bývať a on to rodičom nemôže a nemieni povedať. Tak mi navrhol potrat. Ja som zostala zaskočená a sklamaná z jeho postoja. Nevedela som, ako reagovať. On trval na svojom a nebola s ním normálna reč. Keď som šla k doktorovi, tak mi potvrdil tehotenstvo a ja som sa mala rozhodnúť, či si to nechám. Vedela som, že môj,,statočný“priateľ čaká na telefóne na to, že mu napíšem, že idem na potrat a vedel, že som hotová a nemám bez neho iné východisko. Doktor mi teda vypísal žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva a ja som odchádzala odtiaľ ako bezduchá troska. Išla som sa objednať na zákrok do nemocnice, kde som to po dvoch hodinách v čakárni vzdala a šla von napísať mu, že či si to nerozmyslí. Stále som dúfala v jeho podporu. Dúfala som, že pomôže a postará sa o bývanie.
On však trval na svojom. Nakoniec ma teda zaviezol do jedného súkromného zariadenia, kde ma objednali a chceli predoperačné vyšetrenia. Zákrok mal byť za necelý mesiac a ja som zatiaľ musela podstúpiť pár vyšetrení. Na poslednom bol so mnou. Sedeli sme v čakárni a nezabudnem, ako špinavo som sa cítila a ako som plakala. On bol ticho a ani ruku mi nedal. Nechal ma v tej bolesti pretrpieť všetko samú.
Celý ten čas pred zákrokom som všetky noci preplakala. Bolo mi hrozne a nemala som nikoho, komu by som to dokázala povedať. Hlavne on sa mi otočil chrbtom. Nakoniec som sa zdôverila mame, ktorá sa hnevala hlavne na neho. Čo je to za chlapa? Vedeli sme, že sama to nezvládnem a nemám kde bývať s dvomi deťmi. Situácia u rodičov bola taktiež ťažká. Nakoniec ma doviezol v termíne na zákrok.
Čakal ma tam niekoľko hodín v čakárni. Všetko šlo rýchlo a vystriedalo sa tam veľa mladých žien. Dostala som sa na radu. Uspali ma a za desať minút som sa prebrala na izbe, ako mi sestra podávala vodu. Nechali ma dve hodiny ležať a potom mi dali prepúšťaciu správu a pustili domov. Ani sa ma nespýtal, ako mi je. Ja som sa odvtedy dostala do depresií. Preplakala som nespočetné množstvo dní a nocí. Nemala som síl na rozchod, hoci som vedela, že s ním nechcem byť. V tom čase rýchlo našiel podnájom. Aká náhoda, že to zrazu šlo. Vraj nebola vhodná doba mať dieťa a keď už máme podnájom, tak sa o to môžeme pokúsiť, povedal. Ja som súhlasila. Zas tá moja ľútosť a naivita. Nebola som však šťastná. Na všetko som bola sama. On bol pri mne len fyzicky, ale duchom kdesi vo svojom svete. Mala som však pocit, že tento vzťah má mať pre mňa istý význam, a preto sa ku mne stále vracia, aby som sa niečo naučila. Za štyri mesiace som znova otehotnela.Bolo to chcené, hlavne z mojej strany. Možno som chcela zaplátať rany, zabudnúť a mať v živote novú nádej, radosť a lásku. Toto tehotenstvo bola ďalšia vec, ktorú sa môj partner bál povedať rodičom. Pokračovanie nabudúce…
