BRATISLAVA 15. mája (DámskaJazda.sk) – Černicové dievčatá je príbeh o ženách so spálenou dušou, prevoňaný medovkou a materinou dúškou, pretkaný tŕňmi, bolesťou a vierou v zázraky zo zelenej záhrady.
„Každé ženské oči skrývajú príbeh. Černicové dievčatá skrývajú ale také, aké by žiadna žena zažiť nemala,“ tvrdí o knihe herečka a moderátorka Michaela Majerníková. „O takých je táto kniha, ktorá sa až prekvapivo ľahko číta. A potom je ešte o bylinkách, na ktoré sa môžete vždy spoľahnúť, či už v dobe povojnovej, či v tej dnešnej všetko dávajúcej.“
Ema má mamu a aj ona je mama. Zrazu je však sama – jej manžel Tobias nečakane zomrel. Zanechal jej zásuvku plnú starých obrázkov, zápiskov a tajomstiev rodiny a krajiny, s ktorou ju nikdy nezoznámil.
Ema sa spolu s deťmi vydá na cestu za minulosťou svojho muža, za koreňmi rodu jej synov, za tajomstvami žien ukrývajúcich spálené duše v hustom černičí. Spolu s liečivými bylinkami v starej záhrade, takmer navlas rovnakej ako bola tá, v ktorej vyrastala, zbiera pradienka jednotlivých osudov a postupne ich spletá do veľkého príbehu o zranených, no múdrych ženách a o každodenných zázrakoch odohrávajúcich sa medzi bylinkovými záhonmi.
Pozrite si, čo o svojej knihe Černicové dievčatá hovorí autorka Zuzana Široká:
Zuzana Široká je typická knihomoľka. Číta, kde sa len dá, a v jej žltom dome pod lesom nenájdete miestnosť bez kníh. Dve deti, sivá mačka a dokonca aj vlastné literárne postavy ju dennodenne presviedčajú o tom, že nezabudnuteľné príbehy sa odohrávajú aj v obyčajnej kuchyni.
Debutovala knihou Šťastie na mňa spadlo z neba. Po nej vydala úspešné novely Tiene bieleho orgovánu a Polámané krídla. Sága Jabloňové lásky patrí čitateľsky k najobľúbenejším.
Tento príbeh prináša nový Knižný kompas.
www.KniznyKompas.sk
Vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do novinky Černicové dievčatá:
V to leto sme zbierali spomienky na šťastie: do kornútkov od zmrzliny, za tričká, do hubárskych košíkov, do staniolu od čokolády a vriec na odpad. Boli ich desiatky – chlpaté chumáče bodliakových semien vypustené spod trička počas jazdy autom na diaľnici, marmeláda z lesných malín a salvy smiechu v kostole. Stovky mozaikových sklíčok konzervujúcich smiech, šteklenie na šiji, chute slnka a záchvaty kýchania z huňatej srsti bezprizornej sivej mačky, ktorá si nás aj za cenu histamínového šoku silou-mocou chcela adoptovať.
Keď prišla jeseň, dážď, chlad a beznádej, vyťahovali sme zásuvky plné zážitkov, vytriasali vrecká letných šiat, otvárali domáce lekváre a celí zúfalí sme dúfali, že zásoby spomienok, šťastia a tepla vydržia naveky. Veľmi sme ich v tie dni potrebovali.
Aj ten novembrový utorok, rovnako ako každý októbrový štvrtok, alebo trebárs hocijaká marcová streda či májový pondelok, sa začal príliš skoro: presne dve minúty pred šiestou, po príliš krátkej noci, zapípal budík a vykatapultoval nás do ďalšieho hektického rána. Nič nenaznačovalo, že bude posledné – uzlík na retiazke plnej rovnakých ošúchaných perličiek. Nijaká predtucha, mihotavý slnečný lúč za závesom či zimomriavky na šiji.
„Bežím si zabehať,“ zamrmlal Tobias ospalo a vyhrabal sa z postele.
„Mhm…“ hypnotizovala som zelenkavé digitálne číslice na budíku a dúfala, že tie dve minúty do šiestej budú trvať ešte aspoň hodinu. Bozky či pohladenia na dobré ráno som už dávno neočakávala. Nebol na ne čas.
„Mám nejakú bielu košeľu?“ pýtal sa môj muž skôr bežeckých pono-žiek, ktoré sa v mihotavom prítmí snažil rozmotať, než mňa.
„Mhm…“ Aj tebe dobré ráno, zašepkala som do polotmy rannej spál-ne. Odpoveďou mi bolo zavŕzganie plastového zipsu na džogingovej vet-rovke a zaplesnutie vchodových dverí.
Číslice na budíku preskočili na šestku a dve nuly; ráznym pohybom som ho umlčala zlomok sekundy predtým, než zapípal. Nasadila som si okuliare a prebehla do kuchyne postaviť vodu na tradičný ranný čaj. Lebo čaj u nás musí byť, aj keby na chlieb nebolo. Naša starká, bylinkárka, po-zná odvary na každú príležitosť a odkedy sa pamätám, naše rána vždy vo-ňali mätou, nevädzou, nechtíkom a sušenými černicovými listami.
Kým sa Tobias, upotený, zadýchaný, zaplavený hormónmi šťastia vylúčenými pri fyzickej aktivite na čerstvom vzduchu, vrátil, stihla som mu vyžehliť košeľu na stretnutie s klientmi (svetlomodrú s bielymi prúžkami), pripravila som raňajky (celozrnné obilniny s jogurtom a medom), zobudila a obliekla deti, spomedzi matracov na pohovke som vylovila knižku o pra-veku, v ktorej si chalani súrne museli pozrieť obrázky neandertálskej lebky a porovnať ich s hlavou plastového rytiera, čo sa znenazdania objavila v miske s ovsenými vločkami. A keď už bola knižka otvorená, bolo by škoda nič si z nej neprečítať (iba jednu-jedinú kapitolu, mamička, prosíme).
Raňajky – kúpeľňa – vetrovky.
„Tak poďme, poďme, decká, nemôžeme sa tu motať do obeda, mu-sím ísť do práce.“
Tobias, osprchovaný, oblečený, učesaný, najedený a pozitívne nala-dený s nohou vo vchodových dverách stláčal gombík výťahu a zároveň naprával Félixovi čapicu, čo mu stále padala na oči. „Tri… dva… jedna… všetci do výťahu!“ odrátala som a vtisla sa k nim.
Parkovali sme na ulici. Clapcov som pripútala do sedačiek na za-dnom sedadle, Filipa som pobozkala na pravé líčko, Félixa na ľavé, každé-mu som do námrazy na skle nechtami vyryla srdiečko, a keď Tobias naštar-toval, posielala som im vzdušné bozky a mávala im ako každé ráno, až kým mi nezmizli z dohľadu. Pomedzi riedke konáre tuje v rohu parkoviska na-posledy prebleskli zadné svetlá Tobiasovho auta a už ich nebolo.
Kým som vybehla na šieste poschodie, premyslela som si plán na dopoludnie; bolo toho veľa, ako vždy. Pomedzi pomyselné odrážky s bod-mi, ktoré musím vyriešiť, sa prepletali závistlivé povzdychy kolegýň a ka-marátok – vraj, aké mám šťastie, keď môžem pracovať z domu, koľko toho stihnem, keď nemusím dochádzať do kancelárie, a aké je skvelé, keď majú chlapci každý deň uvarený zdravý obed. Pravda je však taká, že nestíham nič. Moja pracovná doba nemá začiatok ani koniec, o obedňajšej prestávke môžem akurát tak snívať. Do tretej ráno som sedela nad návrhmi vizualizá-cií a grafických podkladov pre nového klienta, ktoré mám o chvíľu odo-vzdať, a veru nevyzerajú hotové ani napoly. Chalanom musím uvariť obed, Tobias potrebuje na zvyšok týždňa vyžehlené košele, moje nechty kričia po manikúre a o druhej máme termín u logopedičky. Pohoda, práca z domu je malina, odpoviem v duchu závistlivým kamarátkam a vo virtuálnom diári popresúvam poradie dôležitosti ranných úkonov: najprv zapnem práčku a namočím šošovicu. Potom si sadnem k počítaču – za dve hodiny musím stihnúť všetko, na čo majú grafici v developerskej agentúre dva týždne. Pohoda. Malina. No teraz ešte raz vybehnem na ôsme poschodie, zbehnem dolu až po suterén nášho moderného, inteligentne navrhnutého bytového domu, aby som si dopriala trochu pohybu a endorfínov a spálila raňajkové kalórie.
Milan Buno, literárny publicista
Inzercia
