Slovenský herec Ivan Martinka neskrýva svoju lásku k práci s telom a obdiv k lezeniu po skalách. V posledných mesiacoch ho pri nakrúcaní česko-slovensko-bulharskej filmovej novinky Ani ve Snu!, ktorá príde do slovenských kín v septembri, oslovil aj parkour.
K nemu má však podľa vlastných slov celkom rešpekt. „Môj vzťah k parkouru je, napriek mojej poslednej filmovacej skúsenosti, čisto latentný, čisto platonický. Už mám vyše štyridsať a som trošku naštvaný, že tí, čo ho vymysleli, si trošku nepohli, aby som tú vlnu zachytil niekedy v dvadsiatke. Aj keď ľudia, ktorí sa na filme podieľali, tvrdia, že s tým človek môže začať v akomkoľvek veku… Neviem, možno by som si niečo vyskúšal, nejaké jednoduché prvky, no keďže chcem ešte uskákať aj niečo na javisku, musím sa šetriť. Predsa len sa plánujem ešte chvíľku venovať fyzickému divadlu, čo už samo o sebe naznačuje, že mám blízko k práci s telom. Kedysi som mal napríklad veľmi rád tanečné improvizácie v prírode, vtedy som sa tak trošku obtieral o súčasný tanec. Teraz by som si nedal ujsť ani parkour, je to výborná vec, no zdá sa mi občas trošku nebezpečná… Niekedy sa tak zamýšľam, či je nutné skákať z budovy na budovu a podobné, veľmi riskantné veci… Človeku niekedy až príde zle, keď vidí parkouristov robiť niektoré kúsky, loziť ich po tenkom zábradlí, kde sa dá ľahko šmyknúť a podobne… No myslím, že je to v zásade výborná vec,“ poznamenal v rozhovore pre agentúru SITA.
Bližšie ako parkour je mu však lezenie po horách. „Lezenie po skalách je mi pocitovo bližšie, hory sú pre nás taká väčšia exotika. Mestské prostredie nás stále viac púta, za horami je mi teda pocitovo trošku ľúto,“ uviedol Martinka. „Nehovorím, že som nejaký ťažký horal, ale vždy, keď som niečo nakrúcal v horách, tak som si to veľmi užíval. Aj keď to už štábu liezlo na nervy, mne nikdy nie… Ja som však nikdy nemusel v horách tráviť dva mesiace, to je pravda. A hory sú mi blízke aj cez mamu a cez otca, ktorý bol veľmi prírodný typ a mama zas pochádza z úpätia Nízkych Tatier, takže to mám možno nejako zapísané v genetickom kóde, aj keď som sa narodil už v Bratislave,“ dodal sympatický herec, ktorého môžu fanúšikovia okrem snímky Ani ve snu! uzrieť i na divadelných doskách. „Posledné tri sezóny sa profilujem zhruba tak, akoby som opúšťal veľké scény. Viac sa venujem alternatívnym projektom, akým je aj naše zoskupenie Med a prach, ktoré už začína byť takou značkou, razí si svoju cestu, robí zvláštne projekty, kombinuje výtvarné umenie s hudobnou kompozíciou aj s divadelnými postupmi. Pracujeme pod touto hlavičkou pre iné divadlá, ale robíme aj svoje vlastné projekty a hosťujeme vo dvoch inscenáciách aj v divadle Ticho a spol., čo je malé štúdiové divadlo, mne veľmi blízke práve tým komorným kontaktom. Divák sa vás môže doslova dotknúť alebo vy jeho, aj v tom fyzickom, aj v prenesenom zmysle slova. A tak isto hosťujem ešte v opere aj v činohre SND, kde som vytváral bábku do inscenácie Mojmír II. alebo Súmrak ríše, ktorá získala ocenenie najlepšej inscenácie minulej sezóny,“ uzavrel herec.
