Nepatrím medzi extrémne odvážnych ľudí. Som takzvaná mušia váha – každé silnejšie decko ma zhodí na zem. Preto behám – agresorom ľahšie uniknem. Žartujem.
Behám, pretože je to ten najlepší relax, aký poznám. Ako som už spomenula, behám niekoľko desiatok rokov a v lese som sa bála asi len raz. Aj to nie zvieraťa, ale človeka. Bol to muž s evidentne psychiatrickou diagnózou, ktorý so sekerou v ruke nahlas premýšľal, či ma začne porciovať od rúk, alebo od nôh. Keďže teraz píšem tieto riadky, evidentne ma nerozporcioval.
,,A čo ten obesenec, na ktorého si narazila pri rannom behu?„, pýta sa ma zlomyseľne kamarátka, ktorá stále hľadá dôvody, prečo nebehať, necvičiť, nehýbať sa, ale pritom mať postavu ako modelka z Victoria Secret.
,,Prečo by som sa ho bála? Bol už chudák mŕtvy,“ odvetila som s dávkou čierneho humoru.
Bežte ako srnka – zľahka a najmä dopredu
Les je rozhodne bezpečnejšie miesto, než ktorákoľvek z bratislavských štvrtí po zotmení.
Pustite z hlavy, že vás naberie na parohy nejaký jeleň v ruji. V Karpatoch jelene nemáme a inde na Slovensku ich poľovníci zahnali na dokonale neprístupné miesta. V lese môžete najčastejšie ,,stretnúť“ srnky, líšky, zajace a diviaky. Srnky sú ešte stále plaché, takže zvyčajne zazriete len ich biele zadočky.
Minule som sa však takmer zrazila s malým, ešte bodkovaným sŕňatkom. Bežalo za mamou dole svahom, pošmyklo sa a skĺzlo sa na chodník, po ktorom som bežala. Boli sme od seba asi meter a so zatajeným dychom sme sa na seba pozerali. To sŕňatko malo v očiach takú poddajnosť a absolútnu odovzdanosť osudu, až som sa rozplakala. Mala som chuť natiahnuť ruku, pohladkať a povzbudiť ho. Neurobila som to. Len som ticho stála a dýchala. Sŕňa sa napokon skusmo pohlo a keď zistilo, že ho nezabijem, rozbehlo sa dole cez potok za mamou.
Zajkovia? Niektorí akoby boli o trochu viac prostí, než si ,,krutá“ príroda vyžaduje. Aj minule – kým sme jeden druhého zbadali, boli sme už asi len dvadsať metrov od seba. Zajac chvíľu rozmýšľal a potom sa rozbehol oproti mne. Kým zistil, že mal bežať opačným smerom, dobehol až ku mne. Zabrzdil o moje nohy, až potom sa otočil a fujazdil preč. Ešte dlho som sa smiala. Líšky sú líšky. Stoja prikrčené vo vysokej tráve alebo pod prevismi kríkov a sledujú bežcov. Aj minule jedna v duchu počítala, akou rýchlosťou bežím. Keď zistila, že smiešnych 9 kilometrov za hodinu, nechala ma, aby som si obdivne mohla pozrieť jej nádherný, ryšavý a huňatý chvost. Potom sa otočila a kĺzavým pohybom odbehla.
Behom pred diviakom určite schudnete
Ak v neskorú jar zazriete, ako sa po chodníku motkajú rozkošné pruhované prasiatka, odporúčam úplne neelegantný beh od nich. Kým prasiatka neodrastú, s ich mamami nie je žiadna reč. Keď však budete behávať dlho a často, ľahko zistíte, kde žijú diviaky. Skoro ráno nájdete rozryté celé úseky cestičiek a chodníkov. Alebo rozpoznáte bahnisté a močaristé miesta, v ktorých sa divé svine tak rady váľajú. Áno, rady odpočívajú aj pod kríkmi a vo vyššom poraste. Niekedy prebehnete nič netušiac okolo nich a iba ony si urobia ďalšiu čiarku, že aj v daný deň ste poctivo behali.
Minule som sa však poriadne spotila. Bežala som dole miernym svahom a počula som čosi ako valiacu sa lavínu. Keďže sneh nebol, museli to byť srnky. Zastala som a chcela som si vychutnať to divadlo. Neboli to srnky! Keď som odskočila z chodníka hore do svahu, prvý diviak bol odo mňa už len asi 10 metrov. Za ním dupotalo ešte presne 17 kusov. Každý bol veľký ako tank, navyše vybavený výraznými klami. Áno, tep som mala o dosť vyšší, než zvyčajne, ale na druhej strane, kto má také šťastie, aby videl stádo cválajúcich divých svíň tak zblízka?
Naozaj – všetko závisí od uhla pohľadu. Ak sa vám srnky, zajace a diviaky zdajú byť nebezpečné, potom behajte na bežiacom páse vo fitnes centre. Ale ak sa vám podarí raz za tri roky uvidieť líšku či diviaka zblízka a pocítite pritom záchvev radosti, potom ste ,,bežec lesný“, pre ktorého sú zhodené kilogramy ,,len“ pridanou hodnotou.
Nabudúce: Beh – drina, alebo radosť?
