Bývalý minister školstva Juraj Draxler o LBGTI+ propagande: Prečo na Západe vidíme také agresívne LBGTI+ aktivity? Prečo je z toho taká obrovská téma?
Pravidelne sa s touto otázkou stretávam. V zásade sú tu tri hlavné dôvody:
1. Ide o tému, ktoré je na jednej strane veľmi spoločenská, na druhej príjemne apolitická, teda v zmysle tradičnej politiky.
Jednoducho, pri týchto témach neriešite sociálne otázky, rozdelenie zdrojov v spoločnosti, fungovanie tried. A to je super. Je to jeden z hlavných dôvodov, prečo majú túto tému radi postmoderní politici či korporáty. Je to proste v mnohom veľmi „bezpečná téma“, nenarúšate záujmy kľúčových hýbateľov ekonomiky, politiky.
Ale môžete sa angažovať, a dokonca veľmi ľahko a bezbolestne: vyvesíte vlajočky, HR oddelenia (ktoré stále musia zdôvodňovať svoju existenciu aktivity) vydajú manuály, ako byť LBGTI friendly, atď.
Z tohto hľadiska je to mnohým veľmi užitočná téma.
2. Je to téma akoby so silným morálnym nábojom, a pritom veľmi moderná, až avantgardná. Preto ju majú rady časti mestských elít, ktoré sa cez túto tému môžu pozerať zhora na „zaostalých“.
3. No a potom je tu štruktúra tej komunity: časť daných ľudí je prirodzene bohatá, niektorí jedinci až veľmi. A tým pádom sa dá na nich tlačiť, šikovnými aktivistami, aby „svojej“ komunite prispeli. A tým pádom sú peniaze na to, aby sa tento takmer priemysel, stále viac roztáčal. To vidia ďalší, ktorí sa zapoja ako aktivitami, tak tlakom na to, aby niektorí prispeli, atď. (Plus, časť komunity sú vcelku slušní hysterici, čo tiež dodáva tomu aktivizmu určitý náboj.)
Jednoducho, nie je to nič tajomné, normálne psychologické a sociálne faktory postmodernej spoločnosti viedli k tomu, že sa dúhová téma rozrástla do rozmerov, ktoré by málokto také dve-tri desaťročia dozadu predpokladal.
A presne z týchto dôvodov aj irituje veľkú časť zvyšku spoločnosti, pre ktorý sa stala mohutým symbolom dnešnej apolitickej politiky, nemohúcnosti riešiť väčšie problémy. Aj akejsi modernej perverznosti.
Tým pádom téma vyprovokovala obrovskú kultúrnu vojnu najmä v USA, ale postupne to rastie aj v Európe.
V takom Francúzsku existovala dlhé roky akási dohoda medzi konzervatívnejšou časťou spoločnosti a mestskou avantgardou „vy sa príliš intenzívne nestarajte o nás a my nebudeme o vás“. Ale ak trochu sledujete napríklad katolícke asociácie a médiá, vidíte, ako za posledných 4-5 rokov narastala podráždenosť a potom vyslovene nahnevanosť s tým, že aj vo Francúzsku, inak veľmi tolerantnom, sa to už začína preháňať.
Samozrejme, tým, že je to taká vypuklá téma, tak to teraz privoláva aj emócie proti, ktoré sú rôzne, nie vždy šťastné.
Potom sme v situácii, že niektoré aspekty spoločného života, ktoré by sa aj dali pragmaticky právne upraviť, sa teraz neriešia, alebo že niektoré veci dostávajú naozaj až hysterický náboj. A tiež, že sa verejne krížom-krážom cez všetky siete riešia veci, ktoré by boli naozaj vhodné na medicínsko-sociálnu diskusiu s úplne chladnou hlavou.
(Napríklad, odkedy sú ženy v športe, pravidelne sa rieši, či sú v poriadku androgynné črty nejakej súťažiacej, v každom desaťročí sú také prípady. Ale až tento rok to nabralo úplne vulkanický emotívny rozmer, aj s dosť nechutnými vsuvkami – irónia je, že sa primitívnymi komentármi aj u nás išli priživiť verejne činní ľudia, ktorých minimálne orientácia je, ehm, otázna).
A keďže tie vyššie uvedené dôvody stále platia, kultúrne vojny budú pokračovať.
Veľvyslanectvá si cez Pride budú na balkóny trieskať dúhové vlajky, mestská elita sa bude obsesívne venovať dženderovým a transdženderovým otázkam, často, aby sa nemusela iným. Budú sa objavovať škôlky, ktoré budú deklarovať, že oni nechávajú detičky, aby si svoje rod našli samé.
A proti tomu budú vybuchovať hnevlivé reakcie.
Bohužiaľ, táto hmla potom úspešne bráni tomu, aby sa spoločnosť venovala aj iným problémom, často pre budúcnosť skutočne kľúčovým.
