Pri svojej práci sa stretávam s veľkým množstvom inšpiratívnych ľudí. Prednedávnom som spoznala Luciu. Hneď na úvod ma potešila slovami chvály na moju prácu. Vraj už od začiatku číta môj „Stĺpček na sobotu“ a veľmi sa jej páči. Po desiatkach minút a pár drinkoch sa mi zverila so svojím príbehom. S jej súhlasom som sa rozhodla ho tu uverejniť…
Lucia a Patrik sa zoznámili ešte na strednej. Ona bola milá, hanblivá šestnástka, on bol frajer miestnej školy. Ako plynuli roky, stala sa z hanblivky vedúca marketingovej agentúry a z vychyteného chlapca opravár kotlov.
Pravidelnou náplňou Luciinej práce boli obedy a večere s potencionálnymi klientmi, ako aj účasť na tých najluxusnejších večierkoch. Kým ona si do práce obliekala značkové kostýmy, on nosil špinavé montérky, ktoré sa neunúval ani len poriadne oprať. Každý, kto ich stretol, nechápal, prečo sú spolu. Výzorovo sa k sebe nehodili. Povahovo ešte menej. Deti, ktoré by ich spájali či držali pokope, taktiež nemali. Tak prečo spolu stále obývali jeden byt?
Odpoveď je jednoduchá: Zotrvačnosť. Ak ju má auto, je to skvelé, keďže vám ušetrí pár centov za benzín. Ak je však synonymom vášho vzťahu, máte zarobené na poriadny problém. A tak to bolo aj v prípade Lucie a Patrika.
Patrikovi rodičia dosiahli už svoj vek a dožadovali sa vnúčat. Tie ale podľa ich slov musia prísť do počestnej rodiny. Preto dotlačili syna do situácie, ktorá by sa dala s istotou označiť ako najtrápnejšia v jeho živote.
Žiadosť o ruku je jedným z najšťastnejších momentov v živote muža a ženy. Čím nápaditejšie je požiadanie, tým lepší je príbeh, ktorým sa môžete chváliť. Avšak čo v prípade, ak sa zmení na nočnú moru ako vystrihnutú z Hitchcockovho hororu?
Veľký deň D naplánoval Patrik na honosnú akciu, ktorej sa mala zúčastniť aj Lucia. Predtým Patrik nikdy ani len neprejavil záujem o jej prácu. Tentoraz sa doslova natlačil ako doprovod. Po hádke, ktorú počuli ešte aj susedia, ktorí bývali o dve poschodia vyššie, uprosila Lucia svojho kolegu, aby mu prepustil miesto na pozvánke. A tak sa vo veľkom štýle spoločne dopravili do najluxusnejšieho hotela v meste. V prepychovej kongresovej sále bola Lucia ako ryba vo vode. Patrik sa tam topil. Nechápal, čo Luciu na týchto ľuďoch tak fascinuje. Aj napriek tomu nenabral odvahu priznať si pravdu, že k sebe už jednoducho nepatria a radšej si dal ďalší hlt drahého vína.
Poriadne podgurážený Patrik sa napokon odhodlal k činu. Neslušne prerušil príhovor sponzora a zúfalú Luciu dotiahol až na pódium. Tam pokľakol. Prvotné nahnevané výrazy sa menili na zmierlivé, až ich vystriedali úsmevy na tvárach prítomných hostí. Láska je bláznivá a zamilovaní ľudia robia hlúposti. Žiaľ, toto nebol ten prípad.
Po nemotornom pokľaku a pohybe, pri ktorom Patrikovi skoro vypadol prsteň z krabičky, sa vyjadril. Ticho, ktoré nastalo, by sa dalo priam krájať. Napokon Lucia povedala odpoveď, ktorú neočakával snáď nikto v miestnosti. Slovo „nie“ rezonovalo miestnosťou hlasnejšie ako výstrel z dela a súčasne znamenalo aj zaručený koniec ich vzťahu. Ešte v ten večer sa Patrik z bytu odsťahoval a vrátil sa k rodičom.
Vyvstáva nám tu otázka, ktorá sa zračila aj v očiach pozvaných hostí. Zvolila Lucia dobre? Je úprimnosť žiadaná aj v takomto prípade? Nech už je to akokoľvek, jedno je isté. Luciin a Patrikov príbeh lásky skončil už oveľa skôr, len si to nechceli priznať.
Otázka na vás, milé čitateľky: Čo by ste urobili na Luciinom mieste vy? Zvolili by ste úprimnosť, alebo by ste radšej klamali a vysvetlili to tomu nešťastníkovi v súkromí?
Monika Vranková
