BRATISLAVA 25. februára 2016 (DJ/PR) – Ako prežiť svadobnú sezónu? Ako si nájsť skutočnú lásku? A čo nechcete počuť, keď ste single? Príbeh Bryony výstižne nazvaný Spoveď slobodnej zúfalky vás pobaví a rozosmeje. Bryony si totiž predstavovala život po dvadsiatke ako jednu nekončiacu sa párty. Snívala o kreatívnej a dobre platenej práci, štýlovom byte a superúžasnom priateľovi. Realita ju však nakopala rovno do zadku.
Z jej stĺpčeka v novinách Telegraph sa stal zápisník jej každodenných prešľapov, bývala v samých ošumelých kuticiach a za svoj najvážnejší vzťah celého desaťročia považuje ten s nikotínom.
Bez cenzúry opisuje, ako balila chlapov na klinike pohlavne prenosných chorôb, zadlžovala sa, aby mala na víno a zemiakové lupienky, a aký je to pocit, keď sa z muža vašich snov vykľuje známosť na jednu noc, ktorá vám ráno podá cudzie, o číslo menšie nohavičky.
Bryonin nádherne trápny príbeh Spoveď slobodnej zúfalky má šťastný koniec, nebojte sa. Je to povinné čítanie pre všetky idealistky, ktorým najlepšie roky mladosti zďaleka nepriniesli to, čo očakávali.
Bryony Gordonová pracovala štrnásť rokov pre noviny Telegraph. Za ten čas sa stala jednou z najobľúbenejších autoriek. Jej stĺpček Ako žije druhá polovica, vydávaný v lifestylovom magazíne Stella patriacemu pod Sunday Telegraph, si získal armádu fanúšikov. Tí vyše štyroch rokov sledovali jej cestu od slobodnej kočky po – konečne! – starostlivú maminu.
Začítajte sa do novinky Spoveď slobodnej zúfalky:
„Problém je, že sa ťa muži boja.“
Aby som nekrivdila mojim priateľom a kamarátkam, toto mi najčastejšie hovorí mama, na čo jej odpoviem: „Nie, muži sa neboja MŇA, ale toho, že mám BLÁZNIVÚ MATKU.“ Hovorí mi to už od mojich pätnástich rokov, keď mi Theo zlomil srdce, pretože sa chcel so mnou len kamarátiť. „Len sa cíti ohrozený,“ povedala mi, ale obe sme vedeli, že to bolo len naše zbožné prianie. Pravda bola taká, že keď ho zunovala aj Sally, bola hneď stredobodom jeho záujmu modrooká blondína, ktorá trávila letá v Škandinávii spolu s svojou švédskou rodinou.
Keď som potom hocikedy prechádzala cez rozchod (alebo mi chlapík jednoducho nezavolal – rozchod by bol pokrok), vytasila rovnakú frázu. Pýtala som sa, čím ich tak odstrašujem. „Svojou kariérou!“ prehlásila mama, ktorá asi nepostrehla, že v mojom prípade to znamená písať o tom, čo nosí oblečené Kate Middletonová. Ale neverila som, že by sa muži báli ženy s kariérou, nie v tejto dobe. Respektíve, odmietala som tomu uveriť, inak by som sa musela obesiť na šnúrke môjho pracovného preukazu.
„Mami, ak sa ma chlapík bojí, pretože mám to šťastie, že vôbec mám prácu, tak je pravdepodobne totálny chuj.“
„Nehovor tak, Bryony. Je to hrubé. A dáma takto nerozpráva!“
„Chuj, chuj, chuj!“
„Žiadny div, že si nevieš nájsť priateľa, keď takto rozprávaš!“
„Mami, zmiatol ťa tvoj vysoký vek a máš pocit, že žijeme v devätnástom storočí?“
„Len vravím, že by ti neuškodilo, keby si bola trochu viac tradičná a rezervovaná. Muži majú radi to, čo nemôžu mať.“
A tu sme prišli k jadru veci. Keď mama vravela, že muži sa ma boja, v skutočnosti tým myslela, že ma považujú za čudnú, pretože sa im niekedy ozvem prvá. Uznávam, bolo niekoľko príležitostí, keď som sa správala trochu nepríčetne, na hranici špehovania – sledovala som facebookové novinky, dumala, či sa to dievča na fotke naňho lepilo na parkete dvadsať sekúnd predtým, ako ich odfotili, snažila sa zistiť zo správ náznaky nejakého ich vzťahu, čo znamenalo, že som špehovala niekoho, koho som vôbec nepoznala a v živote nestretla. Kým však naozaj neurobia tú aplikáciu, ktorá vám ukáže, kto sa pozeral na váš profil, nikto nezistí, že ste strávili celý deň špehovaním ich profilu.
Tuším sa raz stalo, že som esemeskovala chalanovi, aby som sa ospravedlnila za svoje opilecké správanie, a keď sa dve hodiny neozýval, znova som mu písala s ospravedlnením za nesúvislú esemesku, a keď bol ticho aj niekoľko ďalších hodín, napísala som mu, či dostáva moje správy, pretože mi haproval mobil (v skutočnosti jediné, čo haprovalo, som bola ja). Ale vážne, aké neslušné je olizovať sa s niekým a potom na druhý deň neposlať ani pozdrav „Ďakujem za krásnu spomienku“? A ak som sa s niekým zblížila, prečo by som mu nemohla na druhý deň poslať sedem esemesiek? No? V tejto dobe, keď sú ženy riaditeľkami a hlavami štátov, nevedela som sa zmieriť s faktom, že nemôžem len tak niekomu štyri dni vypisovať. Nedokázala som uveriť, že by ma považovali za ľahkú ženu, ak sa s niekým vyspím na prvom rande. A som si istá, že to, že som bola z toho taká rozzúrená, bol dôvod, prečo som s mužmi skončila v posteli štyri hodiny po tom, ako sme sa stretli v bare, a na rande ako také ani nedošlo. Poznala som ženy, ktoré sa držali pravidiel a vraveli chlapom, že večer nemôžu zostať, lebo sú zaneprázdnené, len aby pôsobili lákavejšie, hoci v skutočnosti chceli večer pozerať seriál. Ja som však nebola jedna z nich, pripadalo mi to také falošné a starodávne. Pravidlá mi pripadali nefér a nespravodlivé a ich dodržiavanie som brala ako zradu sesterstva.
„Nebudem hrať nijaké hry,“ povedala som svojej mame, pretože som bola žena s vlastným názorom a každý chlap, ktorý ma nechá preto, že som mu esemeskovala dvakrát za hodinu, sa môže ísť vypchať!
Predpokladám, že keby som si vybudovala istú sebakontrolu, dávala božtek na líčko na konci večera, šla si životom a čakala, kým mi niekto zavolá, a potom, keď konečne zavolá, si vymyslela dáke blbosti (mám kopec roboty najbližšie dva týždne, ale možno sa nejaké voľno nájde na Vianoce 2030), nuž možno vtedy by som mala aj nejaký vzťah. Ale ak by som sa mala tváriť ako niekto úplne iný, len aby som získala frajera, tak to radšej žiadneho nechcem. Radšej si naplno vychutnám život starej dievky. Sem s ním!
