Blanka vtrhla do izby ako uragán.
„Ahoj, Nitka, obliekaj sa, ideme! Dnes je ten koncert na Mlynoch.“ Potom pozrela na kamarátku a spozornela.
„Čo ti uleteli včely?“
„Nie, drozofily.“
„Čože? Sú tu v izbe?“ Blanka zhrozene pobiehala a snažila sa nájsť drobné vínne mušky.
„Čo si robila? Veď si vedela, že ich máš riadne uspať éterom, nie?“
„Vôbec som ich neuspala, išla som sa len pozrieť, že ako to vyzerá, či sa mi pokrížili, no a zistila som, že tie červenooké samičky sa vôbec nepárili, nevznikli žiadne nové mušky s červenými očami, tak som im chcela pridať čerstvých samcov.“
„Mala si to nechať tak, možno by to ešte dohnali. Aj mušia samička možno nemá vždy chuť. Asi im tí chlapci neboli sympatickí. No povedz, ty by si išla do postele s niekým, koho ti vyberú vopred a zavrú ťa s ním do fľaše?“
„Ty si ale kača, Blanka. Kto by mňa už ťahal do postele?“
Nitkina mušia váha, spolu s menom Hortenzia Veľká, boli odjakživa pre všetkých vďačným terčom posmeškov. Preto sa Nitka už ako sedemročná rozhodla, že si musí nájsť muža so správnym menom. Každý chlapec vyskytujúci sa v jej blízkosti, sa odvtedy stal jeho potenciálnym zdrojom, robila si záznamy a skúšala si pripisovať rôzne priezviská, podľa toho, koho práve mala vo svojom okolí. Hortenzia Slováková, Hortenzia Belická, Hortenzia Horská, boli lepšia aj horšie dni. Niektoré priezviská sa jej tak páčili, že si ich nahlas pre seba hovorila. Hortenzia Horská, aké povznášajúce. V každom prípade Nitku myšlienka, že sa raz vydá a bude sa nejako krásne volať, držala celé roky nad vodou. No a potom prišla puberta. Nitka každý deň nedočkavo čakala, kedy začne rásť. Ale nič sa nedialo. Darmo si každý deň pozerala pod tričko, darmo sa stavala k dverám, nič. Ostala len také decko, také mača, záprdok. Žiadna osudová žena, závistlivo si hovorila, že pre ňu by sa žiadny súboj nikdy nekonal a keby bola biblická Eva, ľudstvo by určite vyhynulo, lebo Adama by skôr napadlo chytať s ňou ryby a loviť šelmy, než plodiť deti.
Keď mala 15 rokov, a stále bola malá a útla, vymyslela si náhradný plán. Nemusí sa vydať, preslávi sa na poli vedy. Obsah zvíťazí nad formou. Bude ako Maria Curie Sklodowská. Kým jej spolužiačky riešili ruže a módu, Nitka sa hrabala v učebniciach a chemických tabuľkách. Aj teraz na výške, baby idú na disku a Nitka sa v labáku pachtí s pipetami a vzorkami. Tak sa rozhodla a tvrdošijne kráčala za svojím cieľom.
„Nitka, tak poď už!“
„Nejdem nikam. Nechce sa mi.“
„Čo je ti?“ V Blankinom hlase bolo badať úzkosť.
„Nič. Cítim sa ako idiot. Si predstav, že Hviezda zbalí každého chlapa. Úplne každého a pritom má mozog celý čas v úschovni. Raz začas ho potom vytiahne, opráši, urobí dojem a pláva si ďalej.“
„Obhájila dnes ten doktorát?“
„Hej, ale bola to fraška. Mala som pocit, že vôbec nik nepočúval, čo hovorí. Starý jej pozeral na nohy a mladí doktori do výstrihu. Predstav si, že tam bola aj doktorka. A nepotopila ju. Aj keď zbabrala všetkých tých baníkov, nechala ju prejsť a pritom, keby chcela, dala by ju dole ako nič.“ Blanka Nitku pohladkala po chudých pleciach. Chcela by ju potešiť, ale nevedela, ako. A tak len mlčala. Vedela, že Nitka sa najviac spolieha na svoj rozum. „Nič iné nemám, Blani, len hlavu. Aj si samu seba niekedy tak predstavujem, že som len chodiaca hlava. Nič viac, nič menej.“
Blanka predtým bývala s babami z mesta, ktoré nezaujímalo nič len móda a chlapi. Keď začala bývať s Nitkou, Blankin život nabral ďalší rozmer, úplne iné obrátky, chodila s Nitkou do botanickej záhrady a na prechádzky na Devín. Inokedy zašli do knižníc a rôznych divadiel, o ktorých existencii Blanka dovtedy netušila. Nitka mala schopnosť vyhrabať aj malé ochotnícke divadielka, ak hrali zaujímavé kusy. Jej prehľad bol obdivuhodný a keď sa niekedy pozabudla a bola vtiahnutá do debaty o umení, dostalo sa k slovu jej povestné zanietenie a s vášňou sebe vlastnou dokázala argumentovať tak, že strčila do vrecka hociktorého odborníka. Toto všetko Blanke prebehlo hlavou, keď pozorovala zronenú kamarátku, ktorá si dnes prudko uvedomila svoje limity.
Autor: Gréta Fábryová (www.gretafabry.sk)
Úryvok z knihy Do neba ma nevezmú
