DJ/PR Maľba už nie je len o umelcovej predstave namaľovanej na rovnom plátne, či dreve. Dnes sa už maľuje na rôznorodé povrchy a búrajú sa všetky zaužívané zvyklosti. Svoje o tom vie aj slovenský maliar Peter Cvik, ktorý rád vyhľadáva nové výzvy v jeho tvorbe. Práve takou výzvou sa mu stala multižánrová spolupráca so spoločnosťou Philip Morris Slovakia a jej novinkou IQOS 3 DUO, ktorá je vystavaná na príbehu so syntetickým spojením vizuálov a „Simply Amazing“ momentov.
Prečo ste sa rozhodli pre spoluprácu s Philip Morris?
Ak si ma niekto vyberie pre to, čo robím je to obrovský benefit. Okrem iného sa s bezdymovým výrobkom Philip Morris stretávam dennodenne, páči sa mi na nich progresívny prístup a technológia, ktorá ide dopredu. Spojenie najlepších s najlepšími… Multižánrová spolupráca pre Philip Morris Slovakia je vystavaná na príbehu so syntetickým spojením vizuálov a „Simply Amazing“ momentov. Pri tvorbe ma inšpirovala bezdymová vízia Philip Morris, oceňujem to, že keď už dospelý fajčiar nedokáže prestať s fajčením, je tu pre neho lepšia alternatíva ako klasické cigarety. Oceňujem progresívny prístup a inovatívnu technológiu zahrievania tabaku. Jedinečnou spoluprácou je pre mňa aj môj obraz „oživený“ prostredníctvom rozšírenej reality ARnie, ktorý sa symbolicky spája s benefitmi bezdymovej spoločnosti.
Tvrdíte, že vaše obrazy by mali v ľuďoch otvárať nejakú otázku. Akú otázku vo vás otvárajú práve obrazy, ktoré ste namaľovali v spolupráci s Philip Morris?
Príbeh obrazov je komunikáciou nejakej príjemnej emócie, ale na druhej strane sú obrazy veľmi čisté, čo symbolizuje bezdymovú víziu.. Na jednej strane vyzerajú čisto až sterilne a na druhej strane z nich ide emócia v rámci teploty farieb, výberu farieb a týchto parametrov. Baví ma na tom, ten rozpor, na jednej strane je to čisté a na druhej strane z toho ide teplo a emócia. Sú tam fragmenty prírody, mesta. Každé z týchto diel je na jednej strane artefakt, ktorý aj po evente bude dielom a na druhej strane počas eventu a spolupráce ide o multižánrovú spoluprácu, ktorá ma, úprimne, zaujala a je to pre mňa krok vpred. Obrazom sme dali divadelnú hodnotu a iné vnímanie ako len na pozeranie a rozmýšľanie. Ich úlohou je komunikovať postoj a musí sa na ne dobre pozerať. Osobne mám rád obrazy, na ktoré sa človek chce pozerať a ktoré mu otvoria otázky v sebe samom, sú na zamyslenie. Snažím sa obrazy komponovať nielen ako pekné obrázky, ale aby človeka zasiahli a v ľuďoch vzbudili otázky. Aj napriek tomu, že ide o vizuál mali by vzbudiť intelektuálnu činnosť.
Ako sa Vám podarilo robiť výstavy v zahraničí?
Už počas školy sme robili výstavy v zahraničí, ktoré boli pod záštitou profesora. Všetko sa začalo tým, že ma vybrali do výberu na prezentáciu mladého slovenského umenia na bienále v Moskve a o niekoľko rokov ma oslovili na sólo výstavu a odvtedy sa to nejako začalo hýbať. Rezidencie mám rád práve kvôli stretnutiam sa s novými ľuďmi, umelcami, galeristami a aj keď z toho vo finálne nemusí byť žiadna výstava, získam aspoň úplne nový pohľad na vec z iného prostredia a dostávam spätnú väzbu. Na Slovensku sa to všetko komunikuje veľmi diskrétne a napríklad v Nemecku, Anglicku alebo Francúzsku úplne priamo povedia silné a slabé stránky môjho obrazu. A keď človek nie je zvyknutý prijať nejakú kritiku, tak má problém. Keď raz človek vstúpi na profesionálnu pôdu nemôže sa báť kritiky. Teraz sa idem napríklad prihlásiť do Holandska na ročnú postgraduálnu rezidenčnú stáž. A keď mi to vyjde, tak budem od novembra 2020 do novembra 2021 v Holandsku na Jan van Eyck Academie čo je jedna z najprestížnejších holandských škôl alebo inštitútov.
Vždy ste chceli maľovať? Vždy ste vedeli, že toto chcete robiť?
Bol som na 8- ročnom gymnáziu, ktoré mi dalo dobrý všeobecný prehľad a štruktúru rozmýšľania, ktorú by som možno na nejakej strednej umeleckej škole nemal. Môj strýko bol sochár, a teda ateliérové prostredie som poznal. Na strednej som dokonca robil grafity, a teda prvé prijímacie skúšky som robil na grafický dizajn, čo som vnímal viac rozumom ako srdcom. Teraz sa už bytostne cítim ako maliar, lebo viem, že ma to baví a že sa mi v tom darí. Sedem rokov žijem v loftoch a išiel som do toho na úkor svojho životného štandardu, lebo som o tom rozhodnutý. V Londýne alebo New Yorku musí mať človek častokrát aj dve práce, aby vôbec prežil. Na Slovensku to tak, našťastie, nie je. Som veľmi šťastný, že sa môžem naplno venovať len jednej práci a nemám aj druhú, kam musím chodiť len preto, aby som si zarobil nejaké peniaze navyše.
Ste známy skúmaním možností maľby, stále to platí? Je to zmyslom pre kompozíciu a vrstvenie? Nájdeme to v každej vašej maľbe?
Napríklad vrstvenie sa nachádza určite v každej mojej maľbe, lebo je to štýl, ktorý som si osvojil už počas školy. Vždy ma bavila kompozícia a vrstvenie a na škole som robil veľmi digitálne veci, ktoré vyzerali skôr ako tlač a pritom išlo o namaľované veci. Teda tam vznikla nejaká kompozícia a vrstvenie, keďže cez digitál je to možné pekne a jednoducho navrstviť pri postprodukcii nejakej fotky. Pri niektorých obrazoch sa musíte zamyslieť. Je to maľba? Nie je to maľba? Má to atribúty maľby, je to na ráme, je to ploché aj keď vykombinované do 4 objektov zo štyroch strán. Maľba sa vždy vnímala tak, že bola namaľovaná na niečom nepriesvitnom, zo začiatku na drevo, potom plátno, ale dnes sa maľuje na hocičo. Veľmi ma zaujíma práve ten moment svetelnosti, lebo veď o čom je maľba? Maľba je o hre so svetlom. Na jednej strane je to niečo ako maľba, na druhej strane je to objekt, možno až socha, možno prostredie a páči sa mi hýbať na pomedzí tohto všetkého. Je to prekračovanie bežného limitu, na ktorý sme zvyknutí.
Na čo ste najviac hrdý zo svojej doterajšej tvorby a prečo? Alebo aká výstava Vás najviac potešila.
Určite som bol strašne hrdý na moju prvú sólo výstavu, aj keď doteraz nemám žiadne dobré fotky z tejto výstavy, na čo som ako študent nemyslel. Výstava totiž nie je len o zavesení obrazov, ale aj o fotografovi PR a celej komunikácii. Teraz radšej urobím menej projektov a nemám problém niečo aj odmietnuť. Určite som bol hrdý aj na sólo výstavu v Moskve, ktorá bola mojou prvou medzinárodnou výstavou. Najväčšia výstava ma asi len čaká v roku 2021 v Ostrave, kde budem mať 1000 metrov štvorcových v galérii, čo je už dosť veľa obrazov. Bol som hrdý, keď som si hneď po škole prenajal ateliér v prístave a robil som tam takú súkromnú výstavu na streche v prístave, kde prišlo na otvorenie asi 350 ľudí, čo je tiež celkom veľký úspech. Ale to už bol skôr marketing, keď som ľudí prilákal na miesto, kde sa bežne nemajú ako dostať a zámienkou je umenie aj výstava.
Máte nejakých obľúbených známych autorov, ktorí vás inšpirovali?
Mám rád napríklad nemeckú maľbu okolo roku 2000, v čase keď som bol na škole a viac som to sledoval. Veľa ľudí má napríklad rado impresionizmus, pričom impresionisti boli ľudia, ktorí nemali peniaze a išli veľmi tvrdo proti systému. Svojim spôsobom boli anarchisti a boli podľa mňa veľmi progresívni. Najradšej mám impresionistu Claude-a Monet-a, lebo v rámci svojej tvorby otočil používanie farieb. Svetlá dával vo veľmi hrubých vrstvách a tiene dal úplne hladučké a vymazané, pričom všetci to robili úplne opačne. Práve v tomto mám veľmi rád jeho veci, tiež bol akoby vizionár. Keď si predstavím, ako stojím v galérii a pozerám sa na jeho obraz, ako vzal belobu a dal ju tam úplne surovo. Na tú dobu musel mať veľkú guráž a v očiach spoločnosti musel byť blázon.
Čo Vás na začiatku tvorby ovplyvnilo? Kam sa podľa Vás môže posúvať dnešné umenie v dobe digitálu?
Keďže som maliar, najviac vnímam obraz a ten ako médium stále funguje. Obraz sa nepotrebuje meniť ani napredovať, menia sa len tendencie v maľbe a posledných 5 rokov sa maľuje viac surovo a využívajú sa avantgardné prístupy. Toto sa síce jemne modifikuje, ale nemám pocit, že by to bolo ruka v ruke s technológiou. Úplne si neviem predstaviť, čo nové by mohlo prísť. Určite aj technológia v niečom môže inšpirovať. Dlho som jazdil na korčuliach street, po múrikoch, zábradliach a tak ďalej a tam tiež vnímam, že mesto mám napozerané úplne z inej perspektívy. Bežne nemá človek mesto napozerané zospodu, až keď 5 hodín denne najazdí na korčuliach a 30krát spadne a dvíha sa zo zeme. Turisti chodia napríklad po meste s hlavou hore, a tak nevnímajú len veci vo výške ich očí, ale snažia sa mesto vnímať komplexne a zo široka. A to je ďalšia možnosť, prečo maľujem tak, ako maľujem a prečo je to také zasekané a prečo tam rád dávam diagonály.
Takže Vašu tvorbu ovplyvnili korčule a pády.
Určite. Veď tak je to aj v živote. Spadnete, postavíte sa a idete ďalej a s obrazmi je to to isté. Prihlásite sa do súťaže alebo niekam a na stáž Vás nevyberú, tak si nepoviete, že končíte. Pre mňa to bolo vždy o tom, že som si uvedomil, že táto stratégia nefunguje, tak som sa zamyslel nad tým, aká iná stratégia by bola možná. Ako som spomínal, keď som sa hlásil na grafickú školu, vyletel som hneď v prvom kole, lebo som nebol taký vykreslený, nemal som prepojené ruky, oči a mozog a nedokázal som komunikovať to, čo som chcel. Keď som išiel na druhýkrát na prijímačky už na „maľbu“, tak som skončil druhý. Lebo ma prvé prijímačky nezlomili, ale naopak, začal som oveľa viac makať a úplne ma to naštartovalo. Tri dni po neúspešných prijímačkách som sedel a kreslil. A keď 3 hodiny denne strávite kresbou, tak sa naučíte kresliť veľmi dobre. Musíte tomu niečo obetovať, napríklad sa nepôjdete tri hodiny flákať s kamošmi, ale budete kresliť a s kamošmi môžete ísť potom.
Čo sú Vaše simply amazing životné momenty?
Niekedy som strašne rád chodil na východy slnka, čo mi úplne naštartovalo deň, lebo som si doprial čas sám pre seba. Baví ma najmä to prebúdzanie nového dňa. Keď začne vychádzať slnko tak sa na pár minút citeľne oteplí, čo je spôsobené tým, že cez atmosféru inak prenikajú lúče a mám pocit, ako veľmi sa oteplilo. Pričom o 20 minút mi je už znova zima. Takže simply amazing momenty sú pre mňa tie, ktoré trávim buď sám, alebo s ľuďmi, ktorých mám naozaj rád a nepotrebujem k tomu nič viac. Stačí mi ich prítomnosť, dať si kávu v obľúbenej kaviarni alebo niekde mlčať a pozerať sa na pekné miesto. Simply amazing je pre mňa aj to, že si môžem sadnúť na bicykel a zvládnuť cestu v Bratislave, aj keď je to veľmi nebezpečné. Ale čím viac ľudí si sadne na bicykel, tým to bude bezpečnejšie.