Svetový megahit Blanky Lipinskej, ktorý zažiaril aj na streamovacej službe Netflix.
365 dní dobíjal najskôr obrazovky a teraz vychádza knižne. V rebríčkoch slovenských e-shopov je táto kniha už niekoľko týždňov na popredných miestach.
O čom je príbeh 365 dní?
Laura s priateľom Martinom trávia dovolenku na Sicílii. Hneď na druhý deň, na jej dvadsiate deviate narodeniny, Lauru unesú. Zločin má na svedomí hlava sicílskej mafiánskej rodiny, mladý a príťažlivý Massimo Torricelli. Pred niekoľkými rokmi takmer prišiel o život pri prestrelke. V stave klinickej smrti uvidel záhadné dievča, z ktorého sa vykľula Laura. Len čo sa Massimo prebral, prisahal, že ju nájde a získa si jej srdce za každú cenu.
Laura nemá na výber. Môže si užívať prvotriedny luxus, relatívnu slobodu, no nesmie utiecť. Inak jej najbližším hrozí smrť. Laura má odteraz 365 dní, aby sa do Massima zaľúbila a rozhodla sa s ním ostať.
365 dní z vydavateľstva Ikar je absolútna pohodovka, relax, guilty pleasure príbeh. Veľmi dobrý námet s únosom a ročnou lehotou na zamilovanie. A zábavné, postupné zbližovanie Laury a Massima, rôzne ich provokácie, doťahovanie.
Pre početné sexuálne scény nabité BDSM označujú 365 dní ako 50 poľských odtieňov sivej. Tak vyskúšajte, ak máte radi šteklivé príbehy.
Blanka Lipińska sa narodila v meste Puławy v juhovýchodnom Poľsku a tam aj vyrastala. Už niekoľko rokov žije v Spojených štátoch, kde to ako imigrantka spočiatku nemala ľahké. Blanka je vyštudovaná kozmetička, ale vždy ju lákalo písanie.
Jej erotická románová trilógia 365 dní zožala vo svete nevídaný úspech. Ten sa znásobil po tom, ako sa na Netflixe v roku 2020 objavil rovnomenný film a prevalcoval rebríčky sledovanosti. Vášnivý príbeh upútal všetkých milovníkov erotických romancí a vyvolal najväčší rozruch od vydania série Fifty Shades of Grey.
„Kniha bola pre mňa terapiou, preto som si spočiatku ani nedokázala predstaviť, že by niekedy uzrela svetlo sveta,“ spomína si autorka. Potom sa však rozhodla vydať ju a postavila sa k tomu čisto biznisovo. Vybrala si vydavateľstvo, ktoré sa špecializuje na literatúru pre ženy a o ktorom vedela, že bude mať dostatok financií na propagáciu.
Začítajte sa do novinky 365 dní:
„Massimo, vieš, čo to znamená?“
Otočil som hlavu k oknu a zadíval sa na oblohu. Ani jediný mráčik. Až po chvíli som prešiel pohľadom na ostatných.
„Prevezmem spoločnosť, či sa to Marenteho rodine bude páčiť alebo nie.“
Vstal som. Aj Mario s Domenicom sa nenáhlivo zdvihli a vykročili za mnou. Bolo to príjemné stretnutie, hoci trochu dlhé. Mužom v miestnosti som potriasol ruku a pobral sa k dverám.
„Chápeš, tak to bude pre všetkých najlepšie.“
Zdvihol som ukazovák.
„Ešte mi za to poďakuješ.“
Vyzliekol som si sako a rozopol ďalší gombík na čiernej košeli. Na zadnom sedadle príjemne vychladeného auta som si užíval ticho.
„Domov,“ prikázal som šoférovi a pustil sa do neprečítaných správ v mobile.
Väčšinou šlo o obchodné záležitosti, no jedna esemeska bola od Anny: „Som vlhká, zaslúžim si potrestať.“ Penis sa mi netrpezlivo zahniezdil. Hneď som si ho so vzdychnutím mocne stisol. Samozrejme, moja priateľka sa dovtípila, ako sa budem cítiť. Predpokladala, že náročné stretnutie ma rozhodí. Dobre vedela, ako mi zlepšiť náladu. „O ôsmej nech si pripravená,“ odpísal som stroho. Svet za oknami auta potemnel a ja som zavrel oči.
Znovu som ju videl. Vták mi okamžite stvrdol na kameň. Preboha, zbláznim sa, ak ju nenájdem. Od nehody uplynulo už päť rokov. Päť dlhých rokov – ako povedal lekár – od zázraku. Od mojej smrti a zmŕtvychvstania. Celý ten čas sa mi snívalo o žene, ktorú som v skutočnosti nikdy nevidel. Poznal som ju len z predstáv. Zjavila sa mi, keď som ležal v kóme. Cítil som vôňu jej vlasov, jemnú pokožku – priam som sa jej dotýkal. Vždy keď som sa miloval s Annou alebo s inou ženou, miloval som sa s ňou. Volal som ju jednoducho Dáma. Bola mojím prekliatím, skazou i spásou.
Auto zastalo. Schmatol som sako a vystúpil. Na pristávacej dráhe ma už čakal Domenico s Mariom aj chlapi, ktorých som vzal so sebou. Možno som priveľmi opatrný, no občas nie je na škodu vyceriť zuby na zastrašenie protivníka.
Pozdravil som pilota a usalašil sa v mäkkom kresle. Zanedlho mi letuška priniesla whisky s kockou ľadu. Pozrel som na ňu. Vedela, čo mám rád. Prázdnym pohľadom som si ju premeriaval. Dievča očervenelo, vzápätí sa vyzývavo usmialo. A vlastne prečo nie? pomyslel som si a energicky vstal.
Zdrapil som prekvapenú stevardku za ruku a ťahal ju do súkromnej časti lietadla.
„Štartujte!“ zavolal som na pilota a zavrel za sebou dvere, za ktorými som sa ocitol sám s dievčinou.
Chytil som ju za krk, ráznym pohybom ju otočil k sebe a oprel o stenu. Vypleštila na mňa oči. Prisal som sa jej na ústa a zahryzol jej do spodnej pery. Zaúpela. Ruky jej voľne viseli pri tele. Dívala sa mi do očí. Potiahol som ju za vlasy a zaklonil jej hlavu. Privrela viečka a znova zastonala. Bola pekná, vyžarovalo z nej čosi dievčenské – krása bola mojou slabosťou aj kritériom pri výbere personálu.
„Na kolená,“ zavrčal som a tlačil ju k podlahe.
Vôbec sa nebránila. Spokojne som zavzdychal. Páčilo sa mi, že vie, kedy byť krotká. Prstom som jej prešiel po ústach, poslušne ich pootvorila. Nikdy som s ňou nič nemal, no aj tak šlo všetko ako po masle. Oprel som jej hlavu o stenu a rozopínal si zips. Letuška nasucho prehltla a nespúšťala zo mňa zrak.
„Zavri oči,“ pokračoval som pokojne a prešiel jej prstom po viečkach. „Otvoríš ich, až keď ti poviem.“
Úd, takmer až bolestne navretý, mi vyskočil z nohavíc. Dotkol sa dievčiných úst a tie sa poslušne otvorili. Nemáš poňatia, čo ťa čaká, pomyslel som si a vrazil jej ho do hrdla až po koreň. Pridržiaval som jej hlavu, aby sa nepohla. Počul som, ako sa hrdúsi, a tak som prirazil ešte hlbšie. Áno, strašne sa mi páčilo, ako im pri tom vyliezajú oči z jamiek – ako keby si mysleli, že ich naozaj chcem udusiť. Pomaly som vyšiel a pohladil ju po líci, takmer starostlivo, jemne. Postupne sa upokojila a otrela si z pier hustú slinu.
„Chcem ti to urobiť do úst.“ Dievča sa trochu zachvelo. „Môžem?“
Zachovával som si kamenný výraz, ani náznak úsmevu. Letuška na mňa upierala veľké oči a po chvíli prikývla.
„Ďakujem,“ zašepkal som a hladil ju po lícach. Oprel som ju o stenu a znova jej vnikol až do hrdla. Zovrela ma perami. Fantázia! Začal som silno prirážať. Cítil som, že nemôže dýchať, a po chvíli sa začala vzpierať. Pridržal som si ju ešte pevnejšie. To je ono! Zaryla mi nechty do stehien. Najprv ma odstrkovala, a keď to nešlo, začala ma škriabať. Presne to mám rád, keď sa vzpierajú mojej sile, proti ktorej nemajú žiadnu šancu. Zavrel som oči a uvidel svoju Dámu, ako predo mnou kľačí. Prebodávala ma temným pohľadom. Páči sa jej, keď s ňou takto zaobchádzam. Ešte silnejšie som zatlačil dlaňami položenými na jej hlave. Z očí jej sršala žiadostivosť. Viac som nevydržal. Ešte dva prudké pohyby a bol koniec. Semeno letušku ešte väčšmi pridusilo. Otvoril som oči a uvidel jej rozmazaný mejkap. Trochu som sa stiahol, aby som jej urobil miesto.
„Prehltni to,“ zavrčal som a znova ju potiahol za vlasy.
Po tvári jej stekali slzy, no bez okolkov poslúchla. Len čo som jej vybral vtáka z úst, zosunula sa po stene na päty.
„A teraz mi ho vylíž.“ Dievča stŕplo. „Dočista.“
Oboma rukami som sa zaprel o stenu a hnevlivo si ju prezeral. Napokon sa pozviechala a chytila ma do svojej drobnej dlane. Začala zlizovať zvyšky semena. Pri pohľade na jej snahu som sa neubránil úsmevu. Len čo som usúdil, že úlohu splnila, odtiahol som sa od nej a zapol si nohavice.
„Ďakujem,“ podal som jej ruku a pomohol jej vstať na roztrasené nohy. „Tam je kúpeľňa,“ ukázal som tým smerom, hoci lietadlo poznala ako vlastnú dlaň. Prikývla a pobrala sa k dverám.
Vrátil som sa k svojim spoločníkom a zvalil sa do kresla. Odpil som si drinku, ktorý medzičasom stratil správnu teplotu, no aj tak chutil výborne. Mario odložil noviny a pozrel na mňa.
„Za čias tvojho otca by nás všetkých postrieľali.“
Vzdychol som si, prevrátil oči a podráždene položil pohár na stolík.
„Za čias môjho otca by sme iba potajme obchodovali s alkoholom a drogami a nešéfovali najväčším európskym firmám,“ narovnal som sa a prebodol pohľadom svojho consigliera. „Nie náhodou som hlavou rodiny Torricelliovcov, otec to tak chcel. Odmalička ma vychovával tak, aby som náš rod voviedol do novej éry, keď sa raz chopím moci,“ pokrčil som plecami a trochu sa upokojil. Letuška nenápadne precupitala okolo. „Mario, viem, že ťa vždy svrbí prst na spúšti.“ Mužovi v rokoch, ktorý bol mojím poradcom, zahral na tvári letmý úsmev.
Informačný servis
